"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Slovensko bude inflačný rekordér eurozóny

     Začiatok roka 2011 zdražovaním tovarov a služieb slovenských spotrebiteľov výrazne prekvapil. Odhady inflácie pre rok 2011 sa pohybujú od 3,50 až do 4,10 %. Ten druhý údaj pochádza z analýzy Bank Austria z februára 2011. Analýza zároveň odhaduje, že Slovensko bude inflačným rekordérom eurozóny nielen v roku 2011, ale aj 2012. Táto nelichotivá prognóza nie je potešením pre sporiteľov, ktorí si sporia na dôchodok, bežným sporiteľom v bankách , podielových fondoch alebo životných poistkách.      
Inflácia je cenou za strach investovať peniaze efektívnejšie ako sú bežné úroky, alebo výnosy vo finančných inštitúciách. Postkrízové odbdobie je poznačené nízkymi úrokmi, ktoré majú stimulovať spotrebu, zvýšiť dopyt a z neho vyplývajúci vyšší rast výroby tovarov a poskytovanie služieb. Cenový rast za posledný rok je však oveľa vyšší ako očakávania analytikov. Bavlna vzrástla za rok 105 %, striebro 97 %, káva 89 %, kukurica 62%, pšenica 57%, sója 53 %, pomarančová šťava 49%, meď 43%, zlato 39%, bravčové mäso 30%, cukor 27%, vykurovací olej 28%, benzín 28%. (zdroj Wirtschaftsblatt,28.1.2011)  Inflácii na Slovensku pomohla k svojmu viac ako 3 %- nému medziročnému rastu zvýšená DPH na 20 %, ktorá je napríklad pri potravinách najvyššia v EÚ, ale aj zvyšovanie svetových cien potravín, komodít, ropy, plynu a elektriny. Pri pohľade o 20 rokov dozadu by však dnešný strach z inflácie bol iba úsmevný. V roku 1991 totiž Slovensko ešte ako súčasť spoločného štátu Čechov a Slovákov zažilo cválajúcu infláciu vo výške až 62 %, pričom platy v danom roku vzrástli sotva o 10 % a úroky v banke pre sporiteľov neprevýšili 14 %. Rok 1991 znamenal čierny rok v našej ekonomike nielen pre výrazné znehodnotenie úspor občanov, ale aj prudkým rastom nezamestnanosti, nezodpovednej privatizácie a bankrotov firiem, ktoré stratili odbyt svojej produkcie v zahraničí .Vysokej inflácii predchádzala niekoľkonásobná devalvácia československej koruny a fixovanie kurzu prakticky na úrovni veksláckeho výmenného kurzu na čiernom trhu valút.
Dôkaz o nereálnom výmennom kurze Kčs možno uviesť na príklade povinnej výmeny devíz cudzozemcami platnej do konca roka 1989. Povinná výmena v kurze 5 Kčs/DM, by zodpovedala k 1.1. 2009 asi 10 Sk/€. Devalváciu domácej meny nezvládli ani podniky zahraničného obchodu, ktoré mali pred rokom 1990 monopol na vývoz alebo dovoz tovarov. Ich záväzky voči zahraničiu boli zrazu niekoľkonásobné, čo spôsobilo následný bankrot týchto firiem. Druhú najvyššiu infláciu po novembri 1989 sme zažili v roku 1993, v roku vzniku samostatného Slovenska. Vtedy sa ceny vyšplhali asi o 23 %. Neskôr sme si ešte dvakrát otestovali dvojcifernú infláciu, ale tá už nebola taká drastická ako v roku 1991. Dnešné zvýšenie cien a očakávaná inflácia je však varovaním pred prílišným spoliehaním sa na rôzne formy dôchodkového sporenia v konzervatívnych fondoch, kde výnosy dlhodobo nestačia držať tempo s rastom cien. Diverzifikácia rizika pri vytváraní rezerv by mala byť preto nevyhnutnou súčasťou stratégie investorov.
Ľuboš Pavelka

Rockefeller: Ropný magnát, ktorý išiel aj cez mŕtvoly

John D. Rockefeller, zakladateľ ropnej dynastie, štedrý filantrop a najbohatší muž v histórii. John Davidson Rockefeller sa narodil 8. júla 1839 v Richforde v štáte New York.   Jeho otec William bol podomovým obchodníkom, ktorý býval často na cestách a živil sa predajom rôznych liekov a mastičiek. Zmysel pre podnikanie odmalička vštepoval aj Johnovi a jeho piatim mladším bratom hrami na neúprosných zjednávajúcich obchodníkov.   Matka Eliza zase svojim deťom vštepovala prísnu kalvínsku výchovu a učila ich šetrnosti. John sa už v mladom veku začal prejavovať ako šikovný obchodník, keď ušetrených 50 dolárov požičal farmárovi na 7,5 percentný úrok a späť tak dostal 53,5 dolárov.  Pochopil, že rozmýšľať sa vyplatí, hlavne ak peniaze pracujú pre neho a nie on pre peniaze.

Ropa, cesta do budúcnosti  V šestnástich rokoch, po skončení krátkeho účtovníckeho kurzu, sa zamestnal ako pomocný účtovník vo firme , ktorá obchodovala s poľnohospodárskymi produktmi. Neskôr ho povýšili na účtovníka a niekoľkokrát mu zvýšili plat, ani to ho však neodradilo od myšlienky začať podnikať a postaviť sa na vlastné nohy. Spolu s priateľom Mauriciom Clarkom si založili vlastnú spoločnosť obchodujúcou s obilím, mäsom, soľou a ďalšími potravinami, ktoré išli v časoch občianskej vojny na odbyt. V roku 1863 sa John a ďalší dvaja obchodní partneri rozhodli investovať do ropnej rafinérie, ktorá však príliš neprosperovala. Rockefeller pôžičkou odkúpil ich podiely v spoločnosti, nakoľko bol presvedčený, že obchodovanie s ropou je cesta do budúcnosti.    
John Davidson Rockefeller
Dátum narodenia: 8. júl 1839 - 23. máj 1937
Miesto narodenia
: Richford, New York, USA
Majetok: 328,4 miliardy dolárov
Záujmy: investor, filantrop, ropný magnát
Standard Oil Company  V roku 1870 vzniká legendárna Standard Oil Company. Vďaka svojej odvahe, predvídavosti, investícií do nových technológií a schopnosti obklopovať sa spoľahlivými ľuďmi, patrí Rockefeller medzi najúspešnejších obchodníkov všetkých čias. Zároveň bol však tvrdým, vypočítavým podnikateľom, ktorému kritici vyčítali bezohľadnosť a uzatváranie tajných dohôd s najväčšími železničnými spoločnosťami, od ktorých získaval väčšie zľavy ako konkurencia. Rockefeller zakladal nové a skupoval konkurenčné firmy. Tie, ktoré odmietli sa snažil priviesť k bankrotu a napokon ich aj tak kúpil.   Obrovský kolos združujúci množstvo podnikov, ktorý združoval takmer celý americký obchod s ropou, bol riadený na princípe decentralizácie. Obchodná stratégia bola jednotná, podniky však hospodárili samostatne a za dosiahnuté výsledky boli zodpovední ich riaditelia. V roku 1881 Rockefeller vydal smernicu, v ktorej mali všetci akcionári vymeniť svoje akcie jednotlivých podnikov za akcie kolosu za účelom jednotnej výrobnej, cenovej a distribučnej politiky. Takto vznikol monopol, ktorý sa snažil o ovládnutie trhu. Rockefeller získal aj akcie National City Bank of New York, čo bola vtedy najväčšia americká banka, čím sa definitívne upevnila sila jeho monopolu.
Rozpad trustu neznamenal zánik Standard Oil dokázal stlačiť ceny až na pätinu spred doby, keď začal pôsobiť na trhu , prispel aj k skvalitneniu ťažby ropy, ako aj výroby okolo 300 ropných produktov a niet divu, že mu začali byť vytýkané monopolné praktiky.   
V Amerike sa začala dlhá séria súdnych sporov, ktoré mali hospodársky trust zlikvidovať. V roku 1911 Najvyšší súd USA rozhodol o rozdelení trustu na 35 samostatných spoločností. Rockefeller, ktorý v nich vlastnil značnú časť podielov, vyšiel z tejto situácie ešte bohatší ako predtým, keďže ceny akcií po tomto rozsudku stúpli. Rozpadom Standard Oil vznikli spoločnosti (ako napr. Exxon, Chevron, Mobil), ktoré dodnes dominujú na americkom a do veľkej miery aj na európskom trhu s ropou. Vo všetkých majú Rockefellerovci podiely. V roku 1912 disponoval Rockefeller bohatstvom  v hodnote 900 miliónov dolárov, dnes sa jeho majetok odhaduje na 328 miliárd dolárov. Z vedenia spoločností sa stiahol v roku 1897 a zvyšok života strávil rozdávaním majetku na charitatívne účely.
Rockefellerova nadácia V roku 1913 Rockefeller založil nadáciu, ktorá funguje dodnes a je zároveň najbohatšou a najväčšou charitatívnou organizáciou. Počas svojho života venoval na charitu až 540 miliónov dolárov. Medzi charitatívne aktivity rodu Rockefellerovcov patrí založenie univerzity v Chicagu, či národného parku Acadia, dodnes sponzoruje aj ďalšie americké univerzity ako napr. Harvard, Standford, Yale a desiatku ďalších.
Dôležité úspechy nadácia dosiahla aj v oblasti zdravia. Pomáhala pri vývoji liekov v boji proti malárii, tuberkulóze, chrípke, zápalu mozgových blán a mnohých iných ochorení, ktoré sú dodnes obávanými nepriateľmi. John D. Rockefeller zomrel v roku 1937 na Floride. Členovia dynastie vlastnia spolu desiatky budov, podnikajú cez svoje podiely vo firmách v ťažobnom priemysle, energetike, ale aj bankovníctve, železničnej a lodnej doprave.

Muž, ktorý vyrábal lacno a zarobil miliardy 
Henry Ford, americký vynálezca, priekopník a inovátor v oblasti automobilového priemyslu. Časopis Forbes ho označil za najvplyvnejšieho podnikateľa všetkých čias. Ford dokázal zefektívniť samotnú výrobu automobilov, motivovať svojich pracovníkov platom, pracovným časom a tým aj zvýšiť produktivitu ich práce, čím ho môžeme považovať za skutočného mysliteľa vo svojom obore. „Myslenie bolí, je to najťažšia práca, ktorá existuje. To je pravdepodobne dôvod, prečo tak málo ľudí myslí.“  Fascinovaný strojmi Henry sa narodil v roku 1863 v Deaborne neďaleko Detroitu v rodine farmára. Bol najstarším zo šiestich detí a tak jeho otec William považoval za samozrejmé, že práve Henry prevezme farmu. Jeho však odmalička oveľa viac fascinovali stroje ako úmorná práca na poli. V 16-tich rokoch odišiel do Detroitu, kde pracoval ako zámočnícky učeň a opravár parných strojov. Po pár rokoch sa vrátil späť na otcovu farmu, kde opravoval parné stroje a vo svojom voľnom čase sa venoval svojim experimentom, vývoju strojov. Bol presvedčený, že budúcnosť patrí práve benzínovým motorom a tejto myšlienky sa ani neskôr nevzdal. V roku 1888 sa oženil s Clarou Bryant, s ktorou mal jediného syna Edsela.
Henry Ford

Dátum narodenia: 30. júl 1863 - 7. apríl 1947
Miesto narodenia: Greenfield Township, Dearborn, Michigan, USA
Majetok: 188,1 miliardy dolárov
Záujmy: podnikataľ, inžinier, vynálezca
Rodinný stav: manželka Clara Jane Bryant
Deti: Edsel Ford   
Prvý automobil V roku 1891 sa zamestnal v Edison Illuminating Company ako inžinier, kde sa o dva roky stal hlavným inžinierom. Stále však myslel na svoje predsavzatie a po piatich rokoch zostrojil svoj prvý automobil Quadricycle, ktorý vážil 250 kilogramov a jazdil rýchlosťou 30km/hod. Čoskoro ho však predal za 200 dolárov a peniaze investoval do zlepšovania motoru. V roku 1899 Henry opustil Edison Illuminating Company a založil si spolu s ďalšími spoločníkmi Detroit Automobile Company. Cieľom spoločníkov bolo vyrábať autá na zákazku pre bohatých zákazníkov, s ktorým sa však Ford nikdy nestotožnil.   Odišiel zo spoločnosti, ktorú neskôr ostatní spoločníci premenovali na Cadillac, slávnu značku luxusných automobilov. Legendárny Ford T Ford neprestával pracovať na zlepšovaní svojho benzínového motoru a onedlho si získal pozornosť ďalších investorov, keď  dokázal ísť jeho prototyp auta rýchlosťou 147 km/hod., čo bolo v tej dobe svetovým rekordom. V roku 1903 vzniká spoločnosť Ford Motor Company, ktorej základné imanie bolo 28 000 dolárov. Tu sa začína napĺňať Fordov sen o skonštruovaní lacného automobilu dostupnému širokej verejnosti. Vzniká legendárny Ford T, jednoduché, kvalitné a lacné auto, ktorého bezkonkurenčná cena 825 dolárov začala dobývať americký trh. Od roku 1908 do 1927 sa vyrobilo a predalo 15 007 034 kusov týchto automobilov. Hlavným konkurentom sa stala spoločnosť General Motors, ktorá tiež dokázala ponúkať lacnejšie automobily za prijateľné ceny. Keď začal dopyt po Ford T prudko klesať a spoločnosť sa ocitla v ekonomických problémoch, ponúkla na trh nový typ auta Ford A. Tento typ auta, ktorý navrhol spolu so svojim synom Edselom dosiahol počet 4 milióny predaných kusov. Revolučné riešenia Henry Ford patrí nielen k podnikateľskej elite, ale aj k organizačne a ekonomicky zmýšľajúcim ľuďom. Vďaka tomu, že zaviedol pásovú výrobu automobilov, mohol platiť svojim zamestnancom až dvakrát viac ako v ostatných výrobných podnikoch. Ako jeden z prvých v Amerike im poskytol osemhodinový pracovný čas a päťdňový pracovný týždeň. Pre rodinných príslušníkov zabezpečil lekársku starostlivosť, výstavbu športovísk i vzdelanie v školách. Robotníci vo Fordovom podniku boli špecializovaní len na určité pracovné úkony na montážnej linke. Keďže úkony boli jednoduchšie, získavali v nich potrebnú zručnosť aj rýchlosť. Jeho snaha o produkciu pri čo najmenšom vynaložení nákladov viedla aj k faktu, že spokojný zamestnanec urobí toho viac, ako traja nespokojní. „Podnik, ktorý neprináša nič iné ako peniaze, je zlý podnik.“ (Henry Ford)
V roku 1938 sa Henry rozhodol odísť z čela spoločnosti, ktorej vedenie prenechal svojmu synovi Edselovi. V roku 1943 však Edsel zomrel a 79-ročný Henry sa vracia späť do čela spoločnosti, ktorá každým mesiacom produkovala obrovské straty. O dva roky neskôr sa však rozhodne znova odísť z dôvodu zlého zdravotného stavu a vedenie podniku tentoraz prenecháva svoju vnukovi Henrymu (otec dnešného šéfa Fordu Williama). V roku 1947 Henry zomiera, zanecháva však po sebe jednu z najväčších automobilových spoločností a Fordovu nadáciu, ktorej venoval veľkú časť majetku, a ktorá funguje dodnes.

Zlodeji zo sveta financií. Ako sa z mágov stali vyvrheli

Kráľom medzi zlodejmi v bielych límčekoch svetového formátu je bezosporu Bernard Madoff. On a Allen Stanford však nepripravili svojich klientov o peniaze chybným investičným rozhodnutím , ktoré sa pokúšali zamaskovať nepovolenými praktikami, jednoducho im ich rovno zobrali. Víťazi pomyselnej súťaže o najväčšieho finančného podvodníka uplynulej dekády majú spoločné jedno. Že im dnes nie je čo závidieť. Tak to ale rozhodne nebolo pred tým, než ich podvodné triky praskli. Využívali priazeň vplyvných a bohatých investorov, svet obdivoval ich mimoriadne schopnosti a často sa im dostávalo aj vysokej vážnosti v spoločnosti. Za svoju prácu boli odmeňovaní vysokými platmi a často až šesťmiestnymi ročnými odmenami v amerických dolároch. Peniaze, úspech a spoločenské uznanie je to, po čom v dnešnom svete túži veľa ľudí. Niektorí sa ale kvôli tomu neštítia porušiť pravidlá, zneužiť nedokonalosť systému alebo dôveru svojich priateľov a obchodných partnerov.

Bernard Madoff, pilot "lietadla" pre vyvolených - spreneveril 65 miliárd dolárov Madoffom spreneverených neuveriteľných 65 miliárd dolárov je v histórii amerického finančníctva doteraz najväčšia suma, o ktorú niekto vedome pripravil svojich klientov. Dlhoročná ikona finančných obchodníkov, predseda správnej rady spoločnosti Bernard L. Madoff Investment, zakladateľ a bývalý predseda americkej burzy cenných papierov NASDAQ a popredná osobnosť newyorskej židovskej filantropie Bernard Madoff, tak zaberá na našom pomyselnom rebríčku najväčších podvodníkov prvé miesto právom. Medzi okradnutými neboli len banky a inštitúcie, ako napríklad japonská Nomura alebo anglická investičná banka HSBC, švajčiarska BNP Paribas, ale tiež klienti španielskej banky Santander či nadácie Stevena Spielberga. Za nimi potom nasleduje zástup okolo piatich tisícok podvedených "drobných" vkladateľov, z veľkej časti tvorený celebritami americkej spoločnosti. Pritom spôsob, ktorým sa Madoffovi darilo desiatky rokov klamať svet, nie je nič svetoborné. Jeho "investičná" spoločnosť totiž nebola nič iné ako pyramídová hra, u nás známa pod názvom "lietadlo". Princíp spočíva v tom, že peniaze prijaté do správy od nových investorov sa použijú na výplatu úrokov pripadajúcich na vklady prijaté od tých predchádzajúcich. Teda žiadne sofistikované výpočty, ako tvoriť ideálne portfólio, žiadne špeciálne metódy na rozloženie rizika v hedgeových fondoch, nič také. Od samého počiatku len jednoduchá lož a klam. K dôverným záznamom mal prístup len on sám. A komu to zo sotva dvadsiatich zamestnancov, ktorí mu so správou desiatok miliárd dolárov pomáhali, pripadalo divné a príliš sa pýtal, toho jednoducho vyhodil. Stať sa klientom Madoffovho fondu nebolo vôbec jednoduché. Takýto záujemca musel byť osobne odporúčaný niekým zo súčasných preverených klientov. Chytro umelo vytvorená atmosféra príslušnosti medzi vyvolených ešte viac investorov priťahovala. Investovať s Madoffom bola otázka prestíže a predmet závisti. Klienti jeho investičnej spoločnosti boli dokonca ochotní platiť aj vysoké zápisné, len aby sa im o ich milióny mohol starať sám veľký Bernie. Jeho výsledky boli dávané za vzor v učebniciach investovania a boli snom každého investora. Madoff nikdy nesľuboval nezmyselné výnosy, ale stabilitu. To bol hlavný dôvod, prečo bol pre toľko ľudí taký zaujímavý. Všetko by fungovalo ešte bohvie ako dlho, keby v roku 2008 neprišla finančná kríza. Tam sa doteraz hladký kolobeh vytĺkania klina klinom naraz zadrel. Až dovtedy po sedemnásť rokov väčšina klientov svoje peniaze nepotrebovala a tešila sa z pripisovaných úrokov. S krízou ale prišli časy ich väčšieho výberu. A systém sa začal rúcať. Madoff nebol schopný všetkým žiadateľom ich vklad vrátiť, a tak sa rozhodol posledných 300 miliónov dolárov vyplatiť na prémiách svojim najbližším. Jeho dvom synom bolo ale podozrivé, že výplatný termín prichádza o dva mesiace skôr ako zvyčajne. Udreli na otca a ten sa im ku všetkému priznal. A synovia zavolali políciu. Nasledovala väzba, potom súd a ten Bernarda Madoffa uznal vinným z podvodu a sprenevery 65 miliárd dolárov. "Nemôžem dostatočne vyjadriť, ako ľutujem to, čo som vykonal," povedal Madoff vo svojom záverečnom príhovore na súde. To však na prokurátora neurobilo príliš veľký dojem, pretože ho odsúdil na pokutu 170 miliárd dolárov a 29. júna 2009 ho poslal do väzenia so súhrnným trestom 150 rokov odňatia slobody. Vzhľadom na to, že Madoff má 72 rokov, bola pre neho pravdepodobne najväčším trestom vlaňajšia samovražda jeho staršieho syna Marka. Ten neuniesol tlak verejnosti, ktorá ho vinila zo spoluúčasti na podvode.
Allen Stanford, muž, ktorý sa doteraz nepriznal - spreneveril 7 miliárd dolárov.    Jedenásť dní predtým, než newyorský prokurátor poslal Bernarda Madoffa do väzenia na faktické doživotie, zazvonil 18. júna 2009 zvláštni agenti Federálneho vyšetrovacieho úradu v štáte Virginia pri dverách iného amerického miliardára, Allena Stanforda. V predvolaní, ktoré mu odovzdali, bolo oznámenie, že ho na druhý deň čaká pojednávanie pred federálnym súdom kvôli obžalobe zo sprenevery nejakých siedmich miliárd dolárov. To je zhruba 130 miliárd korún. Dalo by sa povedať, že proti Madoffovi je Stanford, čo sa týka výšky tejto sumy, obyčajný amatér. Ale pre predstavu: ide o cifru podobnú tohtoročnému plánovanému schodku štátneho rozpočtu Českej republiky. Pritom ešte v apríli toho istého roku Stanford všetky obvinenia rezolútne popieral. Novinárovi, ktorý s ním v tom čase robil rozhovor a naznačil, či jeho investičná spoločnosť Stanford Financial Group náhodou nie je "lietadlo", hrozil päsťou do nosa za podobné reči. "Nech pokojne umriem a idem do pekla, ak je to Ponziho schéma," povedal v apríli v emotívnom rozhovore pre televíznu stanicu NBC News. Ponziho schéma je iný názov pre pyramídový podvod, kedy prví klienti dostávajú zaplatené z peňazí ďalších a v prípade porušenia tohto princípu sa na najnovších klientov nedostane. Potom úrady zmrazili všetok Stanfordov osobný majetok i majetok jeho finančných skupín, ktoré sídlili prevažne v Karibiku, a Komisia pre cenné papiere sa pustila do vyšetrovania, či ide skutočne o "lietadlo". Čo sa týka tohto dopravného prostriedku, má paradoxne v celom prípade skutočne svoje miesto. Súčasťou zhabaného majetku bolo totiž tiež šesť tryskáčov. V minulosti Allena Stanforda označil časopis Forbes za 205. najbohatšieho Američana. Dnes hrozí mužovi, ktorý bol svojho času napríklad považovaný za záchrancu britského kriketu, trest až 250 rokov väzenia. Podľa obžaloby prevádzkoval Stanford svoju podvodnú prax spolu so štyrmi kolegami vyše desať rokov a jeho bankové impérium za ten čas poškodilo päť - až šesťtisíc klientov. Na rozdiel od Madoffa sa však Stanford k sprenevere až doteraz nepriznal a stále tvrdí, že je nevinný. Nie každý z jeho partie má však takéto pevné nervy. Ďalší z obžalovaných, James Davis, bývalý finančný riaditeľ spoločnosti Stanford International Bank, psychický tlak nezvládol a už v lete 2009 sa súdu k podielu na údajných podvodoch priznal. Aj tak mu hrozí dlhých 30 rokov strávených vo väzení.
        Jérôme Kerviel, pre jedných lump pre druhých obeť nadriadených - spreneveril 6,7 miliardy dolárov Veľké finančné podvody a škandály sa nedejú len za veľkou mlákou. Aj v Európe vedia niektorí roztáčať peniaze vo veľkom. Medzi takých rozhodne patrí tridsaťtriročný bývalý maklér banky Société Générale, Francúz Jérôme Kerviel. Keď boli jeho obchody začiatkom roka 2008 odhalené, mal pre banku nakúpiť viac než 140-tisíc termínovaných zmlúv v rámci európskych indexov Dax, Euro Stoxx a FTSE-100 bez jediného finančného krytia. Čo mu možno závidieť, sú pevné nervy, ktoré musel preukázať, keď stavil do tejto hry 49 miliárd eur. V tom čase  to bol takmer dvojnásobok imania celej Société Générale, a on veril, že hodnota zazmluvnených kontraktov stúpne. Nebol to jeho prvý veľký obchod, ktorý bol založený na podobnom riziku. Neskoršie vyšetrovanie ukázalo, že takto Kerviel obchodoval už posledné tri roky pred tým, než všetko prasklo. Neúspešné obchody však maskoval v maklérskych denníkoch a účtovných knihách klamnými transakciami. Až finančná kríza a jej dosah na banky ukázali, že v kontrolných mechanizmoch banky boli veľké trhliny, ktoré takéto machinácie umožňovali. Banka Kerviela zažalovala zo zneužitia dôvery, falšovania a zneužitia informačného systému a súd mu vymeral trest v trvaní päť rokov, z toho tri roky v tvrdom žalári. A k tomu ešte pridal absurdne astronomickú pokutu vo výške 4,9 miliardy eur. To nie je suma len tak vycucaná z prsta, ale vyčíslená strata, ktorú po sebe Kerviel v Société Générale, respektíve v jej pobočke Delta One, zanechal. Exemplárna náhrada škody mala zrejme odstrašiť každého, kto by chcel skúšať niečo podobné ako Kerviel. Podľa francúzskeho denníka Le Figaro v čase procesu, ktorý prebiehal v júni 2010, Jérôme Kerviel mesačne zarábal 2 300 eur, takže splatenie tejto pokuty by mu trvalo viac ako tisíc sedemsto rokov. Namiesto toho, aby obvinený maklér ďakoval bohu, že nie je súdený v Amerike, kde sa za podobné podvody rozdávajú tresty nad sto rokov, sám obvinil banku z toho, že o jeho rizikových obchodoch vedela a nechala ho ich vykonávať za tichého súhlasu nadriadených. Kým sa mu darilo a pre banku zarábal, nikomu zo šéfov neprekážalo, že jeho obchodný stôl nemá žiadne kontrolné mechanizmy. Navyše vraj banka ani nedisponovala systémom, ktorý by ho v tom mohol zastaviť, obhajoval sa obžalovaný. Súd však zostal voči jeho argumentom hluchý a súdny tribunál v parížskom justičnomm paláci akúkoľvek spoluúčasť banky na obchádzaní smerníc finančného ústavu nepripustil. Podľa súdu nedostatky spojené s nedostatočnou kontrolou banky Kerviela neoprávňovali na zanedbanie povinností, ktoré z jeho pracovného zaradenia makléra vyplývali. Prípad Kerviel vyvolal veľkú vlnu záujmu odbornej aj laickej verejnosti, a to nielen vo Francúzsku. Médiá venovali priebehu súdu veľký priestor a pomohli navodiť stav, keď Jérôme Kerviel bol na jednej strane predstavovaný ako lump a podvodník, a na druhej strane ako neviniatko, zvedený hrabivosťou svojich nadriadených, ktorí boli z jeho ziskových obchodov tučne odmeňovaní. Aj keď verdikt súdu o vine jedinca, ktorý vystavil celú banku totálnej skaze, nie je vnímaný jednoznačne, bol prípad Kerviel užitočný v tom, že odhalil slabiny systému. Podľa vyjadrenia banky od vypuknutia škandálu minula SoGé, ako sa banke hovorí, už 130 miliónov eur za nové kontrolné mechanizmy na zamedzenie podobných rizík. Vlani v máji vyšla Kervielova autobiografická kniha, v ktorej pripúšťa svoju chybu ohľadne vykonávania fiktívnych transakcií, ale na spoluvine banky stále trvá.
John Rusnak, obchodník, ktorý nebezpečne stavil na japonskú menu - spreneveril 0,7 miliardy dolárov  Ako outsider sa musí cítiť v spoločnosti týchto "obchodníkov" Američan John Rusnak. Tento obchodník s devízami v dnes už neexistujúcej baltimorskej banke Allfirst Bank tak dlho skrýval svoje obchodné straty, až kým po štyroch rokoch dosiahli sumu 691 miliónov dolárov. Potom to prasklo. V porovnaní s kolegami "v brandži" by sa dalo povedať "iba" 691 miliónov dolárov. To je v prepočte asi 13 miliárd korún, čo ho v porovnaní napríklad s Kervielom posúva hlboko do druhej "podvodníckej ligy". Ten stihol za dobu o rok kratšiu urobiť stratu skoro desaťkrát väčšiu. Na začiatku Rusnakovho konca bola prehratá stávka na obchod s japonským jenom. Rovnako ako trh aj on uveril optimistickým predpovediam tejto ázijskej meny oproti doláru, ale pritom podcenil zaistenie svojich obchodov. Ako to tak v tejto brandži chodí, trh sa začal vyvíjať inak. Množstvo prijatých dôležitých politických rozhodnutí spôsobilo, že jen sa pustil dolu z dlhej šmýkačky. John Rusnak spanikáril, a nezostalo mu nič iné, iba roztočiť gamblerskú špirálu. Začal obchodovať čoraz väčšími sumami, aby zamaskoval predchádzajúcu stratu, ale nemal šťastie. Stratené peniaze sa mu nedarilo získať späť. Vstúpil preto neoprávnene do obchodného systému banky a obchody, ktoré by mali skončiť v červených číslach, zamaskoval tak, aby vyzerali ako zabezpečené proti strate. Ďalej dúfal v skoré otočenie zostupného trendu, a stávky na rast jenu zdvojnásoboval. Podarilo sa mu dokonca presvedčiť svojich kolegov, správcov účtov, aby mu na obchodovanie poskytli ešte viac peňazí. Zmena vývoja kurzu sa však nedostavovala, a celková hodnota devízových operácií rástla a rástla. A práve vysoký objem kapitálu viazaného v devízach upozornil nadriadených na potrebu redukcie obchodných pozícií. Vo chvíli, keď vedúci požiadali Rusnaka, aby uvoľnil peniaze viazané v jenoch, musel chtiac-nechtiac realizovať stratu ich predajom hlboko pod nákupnú cenou, a problém bol na svete. Na obchodoch sa priamo osobne neobohatil, ale podľa žaloby vytváral svojimi operáciami dojem, že banka zarába. A kto zarába, má nárok na odmenu. A tak John Rusnak medzi rokmi 1997 až 2001 inkasoval celkovo 650-tisíc dolárov na bonusoch. Zatknutý a obvinený bol v roku 2002. V marci nasledujúceho roku sa k pochybeniu priznal a bol za to odsúdený na sedem a pol roka väzenia a pokutu milión dolárov. Najprv to s ním ale vyzeralo dosť zle. Materská banka Allied Irish Bank sa spočiatku domnievala, že Rusnak je súčasťou veľkého sprisahania proti banke. Vo vzduchu viselo až 30 rokov väzenia. To sa ale nepotvrdilo a k tomu, ako to nakoniec dopadlo, pomohlo aj to, že pri vyšetrovaní s agentami FBI vzorne spolupracoval. Allfirst, akosúčasť baltimorskej AIB Group, bola v júli 2003 predaná M&T Bank v Buffale a 1 100 ich zamestnancov prišlo o prácu. Previnilec Rusnak, katolík, predseda rodičovskej školskej rady, susedmi opisovaný ako úplne obyčajný človek, sa vo svojej záverečnej reči na súde ospravedlnil a sľúbil, že sa pokúsi poškodeným zjednať nápravu. V septembri 2008 mu prokurátor umožnil prechod do domáceho väzenia a na slobodu bol prepustený za dobré správanie 5. januára 2009. Od svojho prepustenia začal splácať 1 000 dolárov mesačne.

Ďalší  veľkí  podvodníci  posledných  10  rokov


Meno

Krajina

Spoločnosť

Rok

Celková strata v miliardách USD

Brian Hunter

USA

Amaranth Advisors

2006

6,65

Isac Zagury, Rafael Sotero

Brazília

Aracruz

2008

2,43

Frances Yung

Čína

CITIC Pacific

2008

1,82

Boaz Weinstein

USA

Deutsche Bank

2008

1,74

Wolfgang Flóttl, Helmut Elsner

Rakúsko

BAWAG

2000

1,56

Boris Picano Nacci

Francúzsko

Groupe Caisse d´Epargne

2008

1,06

Adrano Feeeira, Alvaro Ballejo

Brazília

Sadia

2008

1,05

Friedheim Breuers

Nemecko

WestLB

2007

0,82

David Lee, Kevin Cassidy

Kanada

Bank of Montreal

2007

0,64

Chen Jiulin

Čína

China Aviation Oil Singapur

2004

0,6

Michael Berger

USA

Manhatan Investment Fund

2000

0,48

 

             
Hlavná stránka