Havlománia – 150-dielna tragikomédia v podaní mediálnej a politickej prostitúcie a časti zábudlivej verejnosti

                  Keďže bývalý exprezident je už po smrti a nemôže sa brániť, nebudem používať tú tvrdosť voči nemu, vždy faktograficky doloženú, pokiaľ bol ešte medzi živými. Budú tu uverejnené dva autentické dokumenty aj s príslušným hodnotením dotyčných vecí, ktoré taktiež nebudú všeobecné, opierajúce sa o dohady, ani tu nebudú použité výrazy typu: „s najväčšou pravdepodobnosťou“ či „pravdepodobne“.

          Až smrť Václava Havla ukázala, aká je skutočná sila médií. Z osoby, ktorá mala v sebe viac záporného ako kladného, dokázali vyrobiť ten najdokonalejší vzor cnosti, morálky, charakteru, odvahy, dokonca vedúcu osobnosť v boji proti komunistickej diktatúre a jej následnej porážke v Novembri 1989. Dokonca mu prisudzujú to, čo mu vôbec nepatrí, lebo v skutočnosti to patrí niekomu inému – pánu profesorovi filozofie Janovi Patočkovi, skutočnému duchovnému otcovi Charty 77 a jeho zakladateľovi. Jednalo sa o mimoriadne vzdelaného a rozhľadeného človeka, ktorý sa neváhal verejne priznať aj k tomu, že má strach, no napriek tomuto všetkému zobral na seba tú najväčšiu, najnebezpečnejšiu a najrizikovejšiu zodpovednosť , ktorá z tohto vyplývala.

          Preto sa nemožno čudovať tomu, že komunistickí zločinci cez eštebáckych zločincov, tyranov a sadistov, tú hlavnú časť represie preniesli na neho. Vedeli, že ako špičkový filozof je nielen citlivý, nielen profesijne ale aj ľudsky, zdravotne postihnutý – a práve na tom založili jeho likvidáciu. Tá duševná sa im málila. Oni potrebovali jeho likvidáciu fyzickú, ale zároveň aj rafinovanú práve v tom, aby ho fyzicky zlikvidovali cez psychický teror. Hoci veľmi dobre poznali jeho zdravotný stav, ako aj to, čím trpí, práve podľa toho sa aj zariadili. Dosiahli svoje. Pán profesor Jan Patočka nevydržal ten hnusný psychický teror a podľahol. Zomrel na následky tohto všetkého dňa 13. 3. 1977.

          Nenávisť komunistických a eštebáckych zločincov a vrahov sa prejavila aj pri jeho pohrebe – pri poslednej rozlúčke. Smútočný obrad rušil vrtuľník Ministerstva vnútra a túrovanie terénnych motocyklov. Práve on pre nich predstavoval tú najväčšiu hrozbu – a nie nejaký Václav Havel. Dobre vedeli, prečo musel byť zlikvidovaný hneď v prvopočiatku.

          Prišiel November 1989 a Václav Havel začal zberať metály a ocenenia, ktoré, pokiaľ by mal len trochu morálky a charakteru, tak by bol musel povedať, „toto nepatrí mne, ale pánu profesorovi Janovi Patočkovi“. On to ale nedokázal povedať, lebo on už bol majstrom republiky v používaní slova „ja“. A tak som čakal niekoľko rokov, a keď Václav Havel nepreukázal ani za mak občianskej cti a statočnosti, aby z titulu svojej funkcie sa zasadzoval o to, aby tí, ktorí pána profesora Jana Patočku dohnali k smrti, boli braní na zodpovednosť, rozhodol som sa konať ako individuálna osoba. Miesto opisovania podrobností predkladám dva autentické dokumenty z 27. 12. 1994 a z 24. 1. 2000. A nech si po prečítaní týchto autentických dokumentov čitatelia položia otázku: prečo Václav Havel a ostatná chartistická nomenklatúra nevyvíjali žiadnu iniciatívu v tejto kauze? Mohol by som odpovedať, lenže tá odpoveď by bola príliš šokujúca – a keďže Václav Havel už nemá možnosť sa brániť, tak radšej mlčím. No nemôžem mlčať o jednom, ako som ho žiadal o pomoc, aby využil silu svojej autority, keď som v roku 1994 podával dotyčné trestné oznámenie. Odpoveď som nedostal. Nechcem tu teraz rozoberať či jeho vinou, alebo či sa tá  moja žiadosť vôbec k nemu nedostala. Veď mal okolo seba dosť eštebákov a ich konfidentov.

          Mohol by som tu popísať množstvo zdokumentovaných a autentických vecí, ktoré by úplne rozmetali to, čo médiá o ňom píšu a politici hlásajú. Nejdem to robiť. On už sa nemôže brániť a ja nepatrím do kategórie mediálnej či politickej prostitútky či mediálneho a politického dezinformátora. Prajem si len jedno: aby Nebeský Otec priviedol dušu Václava Havla do reality.

Vladimír Pavlík