"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Len hyeny dokážu parazitovať na obetiach holokaustu, len hyeny si urobia z obetí holokaustu živnosť!

Problém holokaustu sa dal v Amerike do pohybu po roku 1973 po októbrovej arabsko – izraelskej vojne. Za výdatnej pomoci dodávok zbraní z USA Židia zvíťazili a aby si židovské americké elity lepšie chránili svoje strategické bohatstvo, spomenuli si na holokaust. Taktiež po dotyčnej vojne nasledovala opätovne výdatná pomoc a americká verejná mienka stála pevne za Izraelom. Nastala doba, kedy sa v USA rozbehla debata o holokauste.

Americkým židom začalo stúpať sebavedomie spolu so vznikom ľudovej teológie o holokauste a vykúpeniu. Začali sa pripomínať nacistické zločiny proti Židom, no vedome sa nehovorilo o niekoľkonásobne väčších židovských zločinoch v ruských gulagoch. Nastupuje nová generácia, ktorá s holokaustom bola oboznámená len z tej jednej strany. Začalo sa pracovať na oživení spomienok na holokaust. Pripomínal sa vždy vtedy, keď to bolo politicky výhodné. Americkí židia začali opatrne na nacistickom holokauste vytĺkať politicky kapitál. Keď zistili, že to funguje, začalo organizované americké židovstvo nacistický holokaust zneužívať. (Mimochodom, chce mi niekto oponovať, pokiaľ tvrdím, že nacistické koncentračné tábory neboli deťmi a mladšími súrodencami ruských gulagov pod židovským vedením? - pozn. autora V. P.) Preto bol holokaust ideologicky prepracovaný. Osvedčil sa ako zbraň k ODVRÁTENIU KAŽDEJ KRITIKY IZRAELA. Aby si získali na svoju stranu amerických predstaviteľov, poctili prezidenta Reagana v roku 1988 jednou z najvýznamnejších židovských organizácií Centrum Simona Wiesenthala vyznamenaním Humanista roku za jeho neochvejnú podporu Izraelu a v roku 1994 vyznamenaním Pochodeň slobody.

          Židia začali otvorene hľadať svoju vlastnú identitu v holokauste. Bude to znieť neuveriteľne, ale politika identity a holokaust sa medzi americkými Židmi ujala nie preto, že sú obeťami, ale preto, že obeťami nie sú. Vedome sa zamlčovala a zamlčuje pravda o podpore židovských bankárov a veľkopriemyselníkov Hitlerovi, keď aj ich peniaze slúžili na smrť nevinných Židov. Propagovanie holokaustu sa stalo ich úspechom s ktorým sa chválili. Slúžil k potvrdeniu židovskej vyvolenosti a nadradenosti. Začali vytvárať hystériu, že americké židovstvo je ohrozené zhubným novým antisemitizmom. Používali na to rôzne manipulačné prostriedky. Znovu a znovu sa zdôrazňovalo, akým nebezpečenstvám Izrael čelí, a židovské inštitúcie potrebujú Izrael ochrániť pred arabskými útokmi. Začala sa získavať podpora, dary a peniaze. Lenže polovica vybraných príspevkov nešla do Izraela, ale zostala židovským inštitúciám v Amerike. Nastalo obrovské zneužívanie obetí holokaustu na ktorom bohatli americkí Židia, ktorí s holokaustom často nemali nič spoločného. Začala sa vydávať literatúra o holokauste. Noviny písali o holokauste na celých stranách.

          Pretože podpora z USA začala postupne klesať a nároky amerických Židov stúpali, stalo sa americké židovstvo vydieračskou bandou. Zameralo sa na európske zeme. Ako prvé prišlo na rad Švajčiarsko. Zahájili proti nemu ohováračskú a nezmyselnú kampaň, ktorá sa nedala zastaviť. Švajčiarski bankári boli postavení pred súd verejnej mienky, kde priebeh určovali Židia. Hovorcom tohto protišvajčiarskeho besnenia bol Elan Steinberg, výkonný riaditeľ Svetového židovského kongresu, ktorý vypúšťal sériu ohováraní. Ich cieľom bolo spôsobiť nepokoj a pohoršenie. Takýmto lživým rečiam sa dostávalo obrovskej publicity. Začalo sa prehlasovať, že Švajčiarsko väznilo židovských utečencov v táboroch otrockých prác. A tak Švajčiari profitovali z krvavých peňazí a spáchali obrovskú lúpež. Relatívny blahobyt Švajčiarska začali napádať obvineniami, že sú chamtiví a zlodejskí. Začali tvrdiť, že švajčiarske banky ukradli vklady obetí holokaustu a zničili všetky dôležité doklady, aby zahladili stopy a že sa toho dopustili len proti Židom. Vymýšľali sa stále nové a nové „škandálne odhalenia“. Vytvárali sa šialené historky, ktoré mohli vyvolávať senzáciu. Logicky sa predpokladalo, že čím viac špiny sa na Švajčiarsko nahádže, tým skôr Švajčiarsko ustúpi. Ako obvykle vytiahli svoju vždy víťaznú kartu: so zmučeným výrazom tváre začali poukazovať na vážnu situáciu tých, ktorí prežili holokaust. Nakoniec sa Švajčiarsko poddalo a vo februári 1997 súhlasilo so zriadením fondu pre obete holokaustu vo výške 200 miliónov dolárov, aby pomohlo osobám, ktoré potrebujú pomoc, alebo podporu.

Lenže s tým Svetový kongres Židov nebol spokojný! Roznietili verejnú hystériu a taktiku dvoma smermi. Podávali hromadné žaloby a prevádzali ekonomický bojkot. Hromadné žaloby vyvolali masovú hystériu a hanobenie Švajčiarov. Začal neľútostný boj židovských právnikov, ktorým išlo len a len o švajčiarske peniaze. Boj bol špinavý a neľútostný! V roku 1997 Židia prehlásili: „CHCEME TRI MILIARDY DOLÁROV, ABY SME VŠETKY HROMADNÉ ŽALOBY STIAHLI.“ V júni predložili švajčiarske banky „konečnú ponuku vo výške 600 miliónov dolárov.“ Žid Abrahám Foxman bol šokovaný švajčiarskou drzosťou a tak nízkou sumou. V júli 1998 pohrozil Hevesi a McCall novými tvrdými sankciami. Behom niekoľkých dní sa v boji proti Švajčiarsku pridali americké štáty New Jersey, Pensylvánia, Connecticut, Florida, Michigan a Kalifornia. V polovici augusta sa Švajčiari vzdali a súhlasili, že zaplatia jednu miliardu 250 miliónov dolárov, aby odvrátili hrozbu sankcií a zdĺhavé finančné nákladné procesy. Švajčiarsko bolo zrazené na kolená a stálo na pokraji bankrotu. Časopis Jewish Weekly z New Yorku referoval o tom, že židovské skupiny a prežijúci sa už chystajú na to, ako budú bojovať o svoj podiel z jednej miliardy 250 miliónov dolárov zo švajčiarskych bánk.

Nastal neľútostný boj, kto koľko dostane. Centrum Simona Wiesenthala bolo názoru, že keď peniaze dostanú „ctihodné“ židovské organizácie, mala by byť časť venovaná „židovským vzdelávacím strediskám“. Nedávno sa Edgar Bronfman chválil, že v pokladni Svetového židovského kongresu už nahromadili nie menej než sedem miliárd dolárov z kompenzačných peňazí. Švajčiari pôvodne odhadovali sumu za holokaust na 32 miliónov dolárov, ale Svetový židovský kongres požaduje sumu 7 až 20 miliárd dolárov. Pretože nenásytnosť po peniazoch neutíchala, obrátil sa Židovský kongres aj na USA a požadovali sumu šesť miliónov dolárov. Lenže Kongres USA túto sumu odmietol, znižoval ju až na 250 tisíc dolárov, ale nakoniec ju zvýšil na pol milióna. Napriek tomu si Židia nedovolili urobiť žiadnu kampaň k vyšetrovaniu v USA, alebo v amerických bankách.

          Keď americkí Židia finančne zrazili Švajčiarsko na kolená, vyhliadli si ďalšiu obeť. Stalo sa ňou Nemecko. Použili proti nemú tú istú taktiku ako proti Švajčiarsku. Tri právne kancelárie Hausfeld – Weiss, Fagan – Swift a Svetová rada židovských obcí podali hromadné žaloby na nemecký súkromný priemysel. Požadovali odškodné vo výške 20 miliárd dolárov. V apríli 1999 začali Nemcom hroziť ekonomickým bojkotom. Aby podnietili verejnú hystériu, vylievali si zlosť v mnohých celostránkových novinových prehláseniach. Otvorili všetky zátarasy. Do farmaceutického koncernu Bayer „zatiahli“ Jozefa Mengeleho z Osvienčimu, hoci Mengele s týmto koncernom nemal nikdy nič spoločného. Tvrdili, že tento koncern mal svoj veľký podiel na vražedných pokusoch na Židoch v koncentrákoch. Keď Nemci zistili, že sa besneniu holokaustu neubránia, súhlasili so značným peňažným vyrovnaním.

          Člen Izraelského Knessetu Michael Kleiner ostro napadol Radu, že sa chová ako „Judenrat“, ktorá, len iným spôsobom pokračuje v diele nacistov. Ďalej obvinil Radu, že je to nepoctivý orgán, ktorý je vedený profesionálne tajnostkársky a je zamorený odpornou a verejnou korupciou. Že sedia na obrovskej hromade peňazí, ktoré patria konkrétnym jednotlivcom a robia všetko možné pre to, aby sa zmocnili tohto dedičstva, zatiaľ čo skutoční dediči ešte žijú. Na Nemecko sa kládol stále väčší a väčší tlak na získanie ďalších peňazí. Nakoniec ho dostali do podobnej situácie ako Švajčiarsko.
Vydieranie Švajčiarska a Nemecka bolo iba predohrou k veľkému finále: - VYDIERANIU VÝCHODNEJ EURÓPY. So zrútením Sovietskeho bloku sa vynorili lákavé vyhliadky v bývalom stredisku európskeho židovstva. Zahalení do svätuškárskeho plášťa „potrebných obetí holokaustu“ americkí Židia vynucujú miliardy dolárov z týchto i tak dosť zbedačených zemí. Bezohľadným a nemilosrdným úsilím o dosiahnutie tohto cieľa sa stal holokaust hlavným iniciátorom antisemitizmu v Európe.
K donúteniu vzpurných vlád k poslušnosti využíva holokaust s obuškom v ruke amerických ekonomických sankcií. Napríklad Žid Eizenstat vyzval Kongres, aby odškodnenie za holokaust bol umiestnený na prvé miesto pre tie východoeurópske krajiny, ktoré chcú vstúpiť do Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, Svetovej obchodnej organizácie, Severoatlantického paktu, Európskej únie a Rady Európy: „Musia počúvať, keď my budeme hovoriť, aby sme mohli sledovať každú zem, či vyrovnala dlh ohľadne holokaustu“!

Slovo na záver

S obavami a so znepokojením sledujem prakticky celosvetovú kolektívnu nenávisť voči Židom. Bolo by nielen tragédiou ale aj naivitou pokiaľ by sme na to skočili, hoci, realita tomu nasvedčuje. Nemôžeme zatracovať a nenávidieť všetko židovské a to práve len kvôli cca dvom percentám tých najzločineckejších a najzlodejskejších vyvrheľov z tohto spoločenstva, skutočnej buriny a moru nielen židovského národa, ale aj tejto planéty. Žiaľ, na našu smolu, na našu nevedomosť, na našu zbabelosť, majú finančnú, ekonomickú a politickú moc, takže si to môžu dovoliť. Svet sa potrebuje spojiť na vyhubenie tejto buriny.

Vladimír Pavlík     

 

             
Hlavná stránka