Najvyšší súd SR = štát v štáte - alebo zásada dobrých mravov v kýbli     

         Pokiaľ by si dovolil niektorý sudca okresného súdu na Slovensku postupovať v prípade kauzy Tipos tak ako Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý z 200 miliónovej pohľadávky nakoniec priznal desaťnásobok tejto sumy českému finančnému špekulantovi so sídlom v daňovom raji na Cypre, rozniesli by ho na odvolacom súde na kopytách za porušenie normy Občianskeho práva – porušenie zásady dobrých mravov. Veľmi často sa totiž právnici a sudcovia odvolávajú na túto normu, ale len vtedy, keď im to vyhovuje. Pokiaľ ide o spor radového občana je pravidlom, že ak  sa jedná o neprimeraný zisk  či úžernícky úrok, zo zásady sa použije zásada porušenia dobrých mravov, čím vzniká zákonný dôvod na neplatnosť právneho úkonu. Paradoxne to však neplatí na Najvyššom súde SR v spore Tiposu, kedy musia daňoví poplatníci zaplatiť dve miliardy, čo až príliš zaváňa korupciou a klientelizmom. Ak nedávno predseda vlády na návrh poslanca KDH Daniela Lipšica zmraziť platy sudcom  odpovedal, že v tom prípade hrozí ich skorumpovanie, tak nechtiac povedal hlbokú pravdu. Ako právnik totiž veľmi dobre pozná pomery v justícii  a prokuratúre, nuž a v tomto zmysle sa vyjadril viac než priamočiaro, povediac, nechtiac, akú mienku má o týchto nadštandardne platených občanoch SR. Táto kauza nedávno značne vytočila aj pána premiéra Fica, ktorý sa rozčuľoval ako si len mohol Mikloš dovoliť spochybniť právoplatné rozhodnutie “nezávislého súdu“!

Ku spomenutej kauze, ktorá sa stala témou dňa, pre jednoduché pochopenie, o čo vlastne ide, je potrebné uviesť, že sa jedná o ukážkový príklad ako sa dá v rozpore so slovenským príslovím urobiť z hovna bič. Presnejšie povedané z údajného „nou-hau“  Športky, ktoré mal neoprávnene použiť Tipos, sa stal super biznis.  Väčšina normálnych ľudí na Slovensku s najväčšou pravdepodobnosťou nechápe v čom je taký „výnimočný“ a unikátny  tzv. „nou-hau“ Športky, pretože systém lotérii je v princípe rovnaký na celom svete. Jediný rozdiel je len v počte vylosovaných čísel a názve lotérie. Takže to tzv. „nou-hau“ je v skutočnosti obyčajné  slovenské hov-no-u,  z ktorého dokázalo zopár chamtivých nenažrancov za pričinenia Tiposu, Najvyššieho súdu SR  a Ministerstva financií SR  vytrieskať nekresťanské miliardy od daňových poplatníkov. Paradoxne však ukradnuté „nou-hau“ z roku 1991 pána Jozefa Petrova na kúpu diamantovej bane v JAR pre prospech občanov SR zločincami prepojených na politikov, ako sa uvádza na internetovej stránke http://www.diamantovabana.sk,  nikoho kompetentného na Slovensku nezaujíma.

Nikto z právnikov ani novinárov na Slovensku sa neobťažoval zistiť meno predsedu senátu Najvyššieho súdu SR, ktorý sa pod túto ekonomickú sabotáž podpísal. Pokiaľ by takto rozhodol pred rokom 1989, skončil by v base ako kráľ Oravy Babinský až by bol z toho čierny. Najvyšší súd SR ostal takto verný svojej značke a opäť sa prezentoval ako zločinecká postkomunistická organizácia, ktorá je len príťažou pre daňových poplatníkov a ktorej zrušenie by nebolo žiadnou stratou. Justícia v SR ako celok sa stala po Novembri 1989 posvätnou kravou, ktorá môže svojimi výkalmi zasmraďovať a arogantne kriviť zákony a spravodlivosť, ako už viackrát potvrdili konkurzné mafie, či  viaceré škandalózne rozsudky v sporoch o tzv. „ochranu osobnosti“, kedy prominenti ako Ján Slota, sudca Polka, či Minárik, získali miliónové sumy ako finančné zadosťučinenie za poškodenie ich tzv. dobrého mena.

         Dňa 4. 12. 2008 vo večernom  spravodajstve TV Markíza, na tému dobrých mravov k občanom Slovenska prehovorilo samotné Jeho Blahorodie  minister spravodlivosti Štefan Harabin. Uviedol, že občania by si mali na súdoch vymáhať späť vysoké úžernícke úroky, ktoré museli zaplatiť rôznym nebankovým a finančným subjektom, ktoré na Slovensku vo veľkom poskytujú rôzne rýchle pôžičky, zneužívajúc takto sociálnu tieseň slovenských občanov. Ďalej uviedol, že takéto konanie, týchto veriteľov - úžerníkov,  je v rozpore s dobrými mravmi a nezákonné. Zabudol však uviesť ako by dopadli občania – daňoví poplatníci na súdoch, ak by si dovolili žiadať o vrátenie svojich peňazí, ktoré vo forme daní museli odviesť v kauzách podobných Tiposu, či za Dzurindovej vlády na tzv. ozdravenie bánk, ktoré poskytli nedobytné úvery všakovakým privatizérom, v skutočnosti zločinecko-zlodejským gaunerom, a s politickými stranami  spriazneným špekulantom.
 
Nebudem sa tu zaoberať väzbami Občianskeho práva s právom obchodným, ale zameriam sa na samotný pojem dobré mravy v slovenskej justícii a najmä ich interpretáciu najvyššími predstaviteľmi tejto pofidérnej inštitúcie, ktorá sa z prisluhovača komunistickej mašinérie po novembri 1989 stala štátom v štáte a justíciou s.r.o.

         Čo môže očakávať občan na Slovensku od Najvyššieho súdu SR, ktorého bývalí sudcovia ako napr. JUDr. Minárik, verne slúžil totalitnému režimu až do roku 1989. Jeho predsedom bol sudca, dnes minister spravodlivosti, ktorého kázanie o dobrých mravoch a morálke je to isté, ako keď trojnásobný vrah káže o morálke štvornásobnému vrahovi.

         Bolo by zaujímavé, keby sa vyzvali pamätníci z obce Ľubica a Kežmarok, (čo aj hodlám realizovať) či sa ešte pamätajú na deložovanie lojálnej československej Scholcovej rodiny z ich vily, do ktorej sa mal nasťahovať za "zásluhy"- odbojár a otec dnešného ministra spravodlivosti? Toto prominentné decko vďaka správnemu kádrovému profilu urobilo správnu kariéru z radového sudcu na okresnom súde až na Najvyšší súd SR. Komunisti v ich totalitnej justícii totiž potrebovali presne takéto typy s dobrým kádrovým profilom, či už z radov ŠTB, VKR, alebo bývalých partizánov, akým bol napr. aj otec sudcu Pavla Polku zo Žiliny. Dokumenty o partizánskych aktivitách – vraždách, krádežiach a násilnostiach sa podarilo úspešne zlikvidovať, (no nie celkom) aby mohli jeho deti úspešne robiť kariéru za socializmu, a aj po jeho transformácii na komunistický kapitalizmus po novembri 1989.

         O dobrých mravoch dnešného ministra, podľa predsedu vlády nenahraditeľného právneho experta, by mohla veľa povedať jeho bývalá prvá manželka, či jeho susedia, medzi ktorými sa pošuškávalo, že v čase keď sa s ňou rozvádzal ju psychicky týral napríklad aj tým, že  partia mladíkov s pochybnou povesťou, sa mala zaujímať o jej auto, ktoré potom často nebolo prevádzkyschopné, alebo ho mali dokonca odcudziť. O jeho dobrých mravoch vie čo to aj Rímskokatolícka cirkev, keď mal požiadať o súhlas so svadbou v kostole s jeho druhou manželkou z obce Hranovnica, ktorý ako rozvedený mal dostať za prísľub, že novonarodené dieťa nechá pokrstiť na katolícku vieru. Skutočnosť bola však taká, že keď sa dieťa narodilo, mal ho nechať pokrstiť na pravoslávnu vieru. Viacerí Tatranci, keby sa nebáli, by medzi štyrmi očami potvrdili, že ho v 90- rokoch videli v družnej debate s údajným albánskym mafiánom B.S., ktorý bol zázračne oslobodený napriek tomu, že u neho našli slušný arzenál zbraní, vrátane automatickej, a navyše bol dôvodne podozrivý z kšeftov s drogami. Prepis rozhovoru medzi Štefanom Harabinom a B.S., ktorý poskytol médiám bývalý minister vnútra Vladimír Palko,  považuje súčasný pán predseda vlády SR za bežný spoločenský rozhovor a skôr ho iritoval fakt, ako sa k nemu Palko dostal a či je to v súlade so zákonom.

To sú len perličky zo životopisu ministra, ktoré nikto nikde nenájde v žiadnom jeho životopise. Práve preto Slovensko potrebuje  takéhoto právneho odborníka, ktorý  bude vždy ochotný prepožičať sa každej moci na špinavú prácu a schválenie takých zákonov, aké táto moc potrebuje pre svoje vládnutie, či zakrývanie kriminálnej a teroristickej činnosti únosu mladého Kováča či vraždy Roberta Remiáša. Názorne to previedol v praxi nedávno pri promptnom vypracovaní zákona na sprísnenie trestov za tzv. extrémizmus,  držanie nepovolenej literatúry, jej šírenie, či popieranie holokaustu. To sú len prvé kroky, po ktorých už bude nasledovať obuškový zákon podľa vzoru iného zapredanca JUDr. Gustáva Husáka, ktorý verne súžil svojím chlebodarcom z Kremľa. Isté je len jedno, obaja si môžu podať ruky a nie je medzi nimi žiadny rozdiel. Keby súčasný minister žil v časoch normalizácie, rovnako horlivo by sa podieľal na tvorbe represívnych zákonov na ochranu ľudovodemokratického zriadenia.
Ak sa niekto ešte dnes nazdáva, že v novembri 1989 bola nejaká revolúcia, nech ho tieto fakty rýchle vyvedú zo zamatového poblúznenia. Súčasný minister spravodlivosti SR  či bývalý minister spravodlivosti SSR JUDR. Milan Čič, bývalý zástanca zákonov podľa ktorých bola popravená Milada Horáková a dnes pracovník Kancelárie prezidenta SR, sú rukolapnými dôkazmi kontinuity komunistického právneho systému po novembri 1989.

         Hovorí sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu. Preto si niekedy pripomenieme a zdokumentujeme, aké pokrivené eštebácke monštrá (otcovia) splodili napr. Juraja Širokého či Jána Počiatka.

Vladimír Pavlík