Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!
Hlboká sonda do čiernej duše Vladimíra Mečiara

                               (3. časť)

         V tzv. prenasledovaní Vladimíra Mečiara zohrávali významnú úlohu dvaja dôstojníci ŠtB v Trenčíne. Popri už spomínanom Ivanovi Horňákovi to bol aj Jozef Mikšík. Podľa mojich zistení práve Mikšík mal prebrať Mečiara od Horňáka. Že tento sa voči nemu nesprával ako k nepriateľskej osobe socialistického zriadenia svedčí aj ten fakt, že Mečiar sa s Mikšíkom vozieval v služobnom aute ŠtB Škoda Rapid BAO-64-16. Vyzerá to tak, že bol asi jediný nepriateľ socializmu na Slovensku, ktorý sa v rámci prenasledovania vozieval v ich služobnom vozidle. Paradoxné bolo, že keď som toto v roku 1991 zistil a opublikoval, tak napr. Ladislav Pittner sa zaujímal, ako som sa k tejto informácii dostal. Neskorší ponovembrový služobný vzostup Jozefa Mikšíka môže svedčiť aj o tom, že keď Mečiara prebral od Horňáka, tak s ním prebral aj jeho zväzok. Tu by som rád pripomenul, že by bolo zaujímavé svedectvo v tom období kriminalistického technika Rudolfa Beláka, ktorý fotil priebeh akcie v Tisovej vile, keď sa tam kradlo na Mečiarov príkaz, keď bol na funkcii ministra vnútra SR.

Vzostupy a pády eštebáka Mikšíka

         V súčasnej dobe si Jozef Mikšík odpykáva niekoľkoročný trest za usmrtenie dvoch nevinných ľudí, ktorých usmrtil pod vplyvom alkoholu pri riadení motorového vozidla. Týmto zločineckým a zavrhnutiahodným aktom zavŕšil svoje prednovembrové a ponovembrové výčiny, ktoré sú nezlučiteľné nielen s profesiou policajta, ale sú nezlučiteľné aj s občianskym spolužitím a slušnými mravmi.

         Tak ako Vladimír Mečiar tak aj Jozef Mikšík boli priamo predurčení na páchanie zla. Zdokumentujem tu jeden príbeh o neuveriteľnom ľudskom utrpení a žiali, ako aj o nedovolaní sa pravdy ani po novembri 1989 poškodenými manželmi Janegovými z Trenčína, v protiklade s amorálnou a zvrhlou dvojicou eštebáka Mikšíka a jeho manželky, ktorí im neľudsky ublížili.

         Pán Jozef Janega, služobne zaradený na OO-VB v Trenčíne v hodnosti podpráporčíka, asi netušil, aké problémy bude mať v roku 1985 kvôli sestre svojej manželky, ktorá v roku 1982 emigrovala do Kanady. Pani Šichová nebola svojou sestrou o chystanej emigrácii informovaná. Neskôr sa zoznámila s pánom Janegom a uzavreli spolu manželstvo. Samozrejme, že sestra z Kanady jej poslala pohľadnicu s gratuláciou. Pani Janegová bola v tom čase vedúcou predajne ORIENT v Trenčíne, v ktorej pracovala aj manželka eštebáka Mikšíka. Keby bola pani Janegová tušila, čo komunisticko-fašistickí zločinci z ŠtB dokážu vyfabrikovať z jednej pohľadnice, tak by ju bola po doručení asi hneď zničila. Ona ju však v dobrej vôli doniesla do obchodu a ukázala svojim spolupracovníčkam. Keďže manželka Mikšíka si pravdepodobne splnila svoju „občiansku povinnosť“, bol podpráporčík Janega prepustený z VB, pre údajné zatajenie, že udržuje písomný styk s cudzinou. Hlavnú úlohu v tejto špinavosti zohral eštebák Jozef Mikšík.

         Pán Janega napísal 14. 3. 1985 otvorený list ministrovi vnútra SSR Štefanovi Lazarovi, v ktorom píše: „Dňa 8. 1. 1985 som zaslal na kádrovú správu MV SSR žiadosť o rozklad rozhodnutia ohľadom môjho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka ZNB. Dňa 12. 2. 1985 som bol predvolaný na kádrovú správu MV SSR, kde mi bolo ústne oznámené, že moja žiadosť o rozklad bola Vami, súdruh minister, zamietnutá. Pod dojmom tohto oznámenia a pohovoru som po návrate na KS ZNB v Bratislave podpísal rozkaz o mojom uvoľnení zo služobného pomeru ku dňu 31. 5. 1985.

         Avšak do dnešného dňa mi žiadne písomné oznámenie o tom, ako ste rozhodol v tejto veci, nebolo doručené. Z toho dôvodu si teraz myslím, že Vám moja žiadosť nebola ani predložená, že sa jedná o ďalší z podrazov kádrového oddelenia KS ZNB Bratislava proti mojej osobe, nakoľko od chvíle, ako sa rozhodli prepustiť ma zo služieb ZNB kvôli emigrovanej sestre mojej manželky, bolo týchto podrazov už viac, ako to vyplýva z priloženej fotokópie žiadosti o rozklad rozhodnutia.

         Vážený súdruh minister, prosím Vás o zváženie mojich argumentov v žiadosti o rozklad, NAKOĽKO EMIGROVANÚ SESTRU MOJEJ MANŽELKY SOM NEPOZNAL, za jej emigráciu ja ani moja manželka nemôžeme, takže moje prepustenie zo služieb ZNB kvôli uvedenej emigrácii by bolo tiež nespravodlivé preto, že po stránke pracovnej a morálnej som v poriadku, ako mi bolo povedané na kádrovej správe MV SSR dňa 12. 2. 1985. Svoju prácu mám rád, chcel by som pri nej zostať i naďalej, preto Vás, súdruh minister, prosím o kladné vybavenie mojej žiadosti. Verím vo Vašu spravodlivosť, za čo Vám vopred ďakujem“.

         Žiaľ, pán Janega sa pravdy nedovolal. Eštebák Mikšík mohol byť hrdý na svoju podlú a zavrhnutiahodnú činnosť. Nielen vtedajšia doba, ale aj dnešok takéto kreatúry potrebujú.

         Prišiel november 1989, a ministrom vnútra SR sa stal prednovembrový komunisticko-eštebácky prisluhovač, ponovembrový ochranca komunistických a eštebáckych zločincov a popredný slovenský škodca Vladimír Mečiar. Ten rozhodol, že eštebák Mikšík bude naďalej slúžiť, dokonca ešte vo vyššej riadiacej funkcii, a ešte bol aj povýšený. Aktuálnou sa stáva otázka, prečo bol Mečiar voči tomuto eštebáckemu gaunerovi taký tolerantný? Odpoveď k tomuto môže byť aj v úvode tohto článku.

         Ale vráťme sa k manželom Janegovým. Koncom roka 1990 píšu ministrovi vnútra SR Antonovi Andrášovi a vyjadrujú údes, že eštebák Mikšík ďalej slúži. Z Bratislavy im 13. 12. 1990 pod značkou PŠ-1705/1990 poslali odpoveď, kde sa mimo iného konštatuje, že: „Ministerstvo vnútra SR prešetrilo Vaše podanie vo veci služobného pomeru npor. JUDr. Jozefa Mikšíka, ktorý pracuje na OS ZNB v Trenčíne v riadiacej funkcii. Zistili sme, že v mesiaci marci podanie podobného charakteru prešetrovala inšpekčná komisia ministerstva, ktorá k osobe npor. JUDr. Mikšíka nezistila žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho odchod zo ZNB“.

         Keďže menovaní manželia neboli s týmto spokojní, obrátili sa na prezidenta Policajného zboru SR Štefana Lastovku, v skutočnosti poníženého lokaja zloducha a zlosyna Mečiara, ktorý im 20. 7. 1991 pod zn. PZ-154/Pod.-1991 mimo iného napísal, že JUDr. Jozef Mikšík bol do funkcie ustanovený po tom, čo previerková a občianska komisia konštatovala, že je morálne a odborne spôsobilý naďalej pracovať v radoch polície.                   

         Takto teda skončila kauza manželov Janegových s pretransformovanou prednovembrovou komunisticko-fašistickou a eštebácko-fašistickou zločineckou mafiou, ktorá v tom období vládla na Ministerstve vnútra SR. Možno konštatovať, že aj vtedajšia tolerancia týchto kruhov k eštebákovi Mikšíkovi má svoj diel viny na tom, že neskôr skončil ako vrah nevinných občanov, keď v alkoholickom opojení riadil svoje auto, a výsledkom boli tieto obete.

Čo o sebe prezradil eštebák Mikšík

         V týždenníku EXTRA S z 27. 3. 1992 sa v rozhovore Jozef Mikšík zmienil aj o Vladimírovi Mečiarovi. Stojí za to odcitovať niektoré pasáže: „Nemôžem povedať, že sa s Vladimírom Mečiarom nepoznám, a to z jednoduchého dôvodu: od roku 1983 som okrem iného chodieval aj do Nemšovej. Čiže minimálne sedem rokov sme sa poznali. V Skloobale som sa vždy oficiálne vopred ohlásil. Všetci o mne vedeli, kto som, z akej zložky. Neschovával som sa a nechodil som po kanáloch. Porozprával som sa nielen s riaditeľom a jeho námestníkom, ale i s vrátnikom, šoférom i ďalšími pracovníkmi a teda i s Vladimírom Mečiarom. Od začiatku, odkedy som začal chodiť do Nemšovej, tam menovaný robil právnika. Vytvoril som si tu celkom obyčajné vzťahy. Niektorí dokonca prehliadali, kto som, nevideli vo mne policajta, pred ktorým si musia dávať pozor. Takto som si vytvoril v Skloobale isté predpolie, atmosféru, častokrát sa ľudia na mňa obracali so žiadosťou o pomoc.

         Nemohol som si dovoliť vystupovať ako nejaký neokrôchaný policajt. Platili ma, resp. hodnotili za množstvo získaných informácií. Samozrejme, šlo aj o to, aby som vedel s nimi narábať, aby som ich vedel využiť. Bez toho, bez týchto vzťahov by som nemal žiadne informácie. V Skloobale som teda prichádzal do styku okrem vedúcich hospodárskych pracovníkov aj s právnikom Vladimírom Mečiarom. Pozdravili sme sa, popýtali navzájom, ako slúži zdravie a podobne. Boli to vzťahy na takejto báze. A také som mal aj s inými občanmi tohto mesta.

         Bol som spravodajský pracovník. Robili sme v „rukavičkách“. Bola to taká tichá vojna. Raz bola šikovnejšia druhá strana (hádam len nie Mečiar, údajne ako nepriateľská osoba – pozn. autora V. P.), raz sme boli šikovnejší my. ČIŽE EXISTOVALA V TEJTO „HRE“ SPRAVODAJSKÁ ETIKA. Akého charakteru boli moje stretnutia s Vladimírom Mečiarom? PROFESIONÁLNE SME SA REŠPEKTOVALI, INAK TO ANI NEŠLO. Videl, že k ním chodím, vedel, odkiaľ som, kto som, ako vystupujem. Vytvoril si o mne určitý názor a bral ma takého, aký som bol. Možno ma bral aj v dobrom, v tom zmysle, že som profesionál“.                         

         Takže, čo poviete, vážení čitatelia, hlavne takí, ktorí ste zažili skutočné prenasledovanie a teror zo strany ŠtB? Nemali by sme JUDr. Jozefa Mikšíka vlastne pochváliť, že usvedčil Vladimíra Mečiara zo spolupráce s ŠtB?

(Dokončenie v ďalšej časti)

Vladimír Pavlík   

Hlavná stránka