Hlavná stránka

Jozef M. Rydlo

„Židožrút“ Andrej Hlinka

člen Slovenského ústavu v Ríme

Nedávno som šiel električkou na Zlaté piesky. Chtiac nechtiac počúval som rozhovor dvoch vysokoškolákov. Téma? Euro. Jeden vraví: „Vôbec ma neprekvapí, ak Ficova vláda prehrá budúce voľby, všetko príšerne zdražie ako v eurokrajinách a chudobní voliči to koalícii zrátajú aj s úrokmi.“ „Mne je to jedno, aspoň ten židožrút zmizne z litra.“ Súc prvšie narodený, z reči do reči som sa dozvedel, čo je to „liter“ i to, kto je to ten židožrút. 

To, že dnešná slovenská spoločnosť je už taká domotaná, že nevie, kde je sever, je rovnica o viacerých neznámych. Dnešný piatak vraj vie viac ako dospeláci – Markíza dixit. Z médií, nezáleží či elektronických alebo printových sa dozvedá človek toľko ľudskú dôstojnosť raniacich vecí, že niet sa čo diviť, ak „audimat“ klesá a verejnosť odmieta poplatky aj za rozhlas, aj za televíziu.

Neviem však ako však môže človek pasujúci sa za akademika spraviť z Andreja Hlinku židožrúta, veď zomrel pred 2. svetovou vojnou, ktorá splodila šoah, bol katolíckym kňazom, striktne sa pridržiavajúci učenia Katolíckej cirkvi a pápežov, demokratickým politikom...

Už sme si zvykli, vlastne donútili nás, aby sme si zvykli, že zo slovenskej národnej minulosti môžeme spomínať len to, čo je politically correct – len to, čo sa nosí. Nič viac. Maďarskí prváčik vie od prvej triedy, čo je to Trianon, slovenskí deviataci nevedia kto je Štúr, Štefánik, Hlinka, tobôž Tiso, či Dubček...  A ak pani učiteľka  náhodou s nimi spieva slovenské ľudovky, tak si ju súdružka riaditeľka predvolá na koberec kvôli nacionalizmu a demokraticky jej nepredĺži zmluvu. A rovnako je to aj v iných sférach a odvetviach súčasnej spoločnosti.

Nečudo teda, že tí „neskôr narodení“ poznajú Andreja Hlinku až z „litra“, z tisíckorunáčky.

V letných dňoch si pripomíname Andreja Hlinku, najintenzívnejšie vari v Ružomberku, kde Andrej Hlinka žil, pôsobil ako kňaz i politik a v roku 1938 i umrel.

Veľmi zaujímavé je sledovať komentáre židovskej tlače, ktorá činnosť „Otca národa“ sledovala i komentovala. Vari najtrefnejšie písali židovské noviny a časopisy, ktoré popierajú, ba hmatateľne vyvracajú „židožrútstvo“ Andreja Hlinku.

Slovenská ľudová strana nie je nepriateľská voči Židom

Algemeine Jüdische Zeitung vychádzal v Bratislave. 31. júla 1936 (r. 4, č. 15) uverejnil vyjadrenie Andreja Hlinku o slovenských Židoch v  článku Slovenská ľudová strana nie je nepriateľská voči židom:

Predseda Slovenskej ľudovej strany prelát Andrej Hlinka prijal podpredsedu židovskej strany Mateja Weinera z Liptovského Mikuláša, ktorý ho navštívil v súvislosti s protižidovskými útokmi v tlači podliehajúcej jeho strane a s ňou súvisiacimi výtržnosťami posledných čias.

 Prijatie bolo veľmi srdečné a na výčitky pána dr. Weinera dal Andrej Hlinka nasledovné vyhlásenie:

 „Nie som nijaký nepriateľ Îidov, ani mnou vedená politická strana nie je nepriateľsky zameraná voči Îidom. Antisemitizmus nepatrí do programu našej strany. Ako katolícky duchovný som si plne vedomý veľkého mravného, náboženského a historického významu židovstva pre celú kultúru ľudstva, menovite pre kresťanstvo. Pokiaľ sa židovstvo nechá viesť duchom prorokov zvestovaného náboženstva a od jeho zásad sa nedá odtrhnúť, nemusí sa od slovenského národa, ktorého vedenie mi bolo zverené, ničoho obávať. Nepestujeme žiadny antisemitizmus, ani kvôli politickým, ani kvôli hospodárskym cieľom. To všetko by bolo v protiklade k celej mojej minulosti, ktorá je poznačená bojom proti útlaku každej menšiny. Boj za práva a slobodu môjho ľudu bol predsa zmyslom môjho života. Náš boj nepatril Îidom, ale všetkým tým, ktorí onen mravný svetový poriadok, na ktorom je založené aj židovské náboženstvo, ohrozovali a chceli zničiť. Pokiaľ by židovstvo bolo odpadlíkom vznešených tradícií viery a chcelo by sa postaviť osobitným spôsobom do služieb nám nepriateľských duchovných, politických a sociálnych svetonázorov a prúdov, narazí na náš najrozhodnejší odpor s čím musia naši židovskí spoluobčania počítať. Nepochybujem o tom, že prevažná časť na Slovensku žijúcich Îidov vďaka vrodenej rozvahe sa zdrží akéhokoľvek rozvratníctva. Nemôžem však zamlčať výčitku, že Vaša mládež pokukáva po radikálne extrémnych stranách a miestami sa stavia aj do ich služieb. To je príčinou a vysvetlením prudkých útokov našej tlače a demonštrácií, ktorých nezostali ušetrení ani slovenskí Îidia. Je mi príliš vzdialené celé židovstvo s oným odsúdeniahodným, proti mojej osobe namiereným inzultovaním komunistu Klingera, aby som sa s tým identifikoval. Je však vychovávateľskou a uvedomovacou úlohou vodcov slovenského židovstva, aby tu urýchlene a zásadne zasiahli, svoju mládež od týchto zblúdení uchránili a eliminovali každý moment, ktorý by mohol ohrozovať nám všetkým želateľné priateľské spolužitie.

 Čo najsrdečnejšie vítam, že sa Îidia na Slovensku a v Republike rozhodli organizovať vo svojej vlastnej židovskej strane a že nechcú byť považovaní len za bezducho zdvihnuté ruky pri hlasovaní v prospech ostatných strán. To je jediná bezpečná záruka vytúženého spolužitia a ja Vašu stranu ubezpečujem, že pri týchto snahách môžete počítať s mojou plnou podporou. Očakávam od slovenských Îidov, že pre naše kultúrne snahy, pre slovenské umenie, literatúru prejaví pochopenie, tieto tiež podporí a sa pripojí aj k náboženským mravným názorom. Ubezpečujem Vás, že potom nikdy nedôjde ani k najmenšiemu narušeniu našich priateľských vzájomných snáh o zachovanie mravného, sociálneho a štátneho poriadku. Moja minulosť vylučuje akékoľvek protižidovské štvanie. Je Vám známe, že som bol ten, ktorý sa počas prevratu s nasadením vlastnej popularity a vplyvu postavil a chránil Îidov pred ohrozením ich životov a vlastníctva. Îelám si, aby naša výzva prispela prispieť k upevneniu oddávna jestvujúceho dobrého vzťahu medzi slovenským národom a slovenskými Îidmi a pomohla ho upevniť.“

 Pán Hlinka nakoniec ešte vyhlásil to najhlavnejšie, že sa postará o to, aby jeho stranícka tlač publikovala akékoľvek antisemitské výpady.

Slovenský domov, časopis Spolku Slovákov-židov „Rozvoj“, vychádzavší v Košiciach, v článku „Ako hovorí Hlinka a ako ostatní vodcovia (r. 2, č. 24, 17. júna 1938, s. 2) takto píše:

tl.– Z príležitosti osláv Pittsburskej dohody prijal predseda Hlinkovej ľudovej strany Andrej Hlinka tiež niekoľkých zástupcov zahraničnej tlače, ktorým poskytol o aktuálnych otázkach interview. Medzi iným na otázku o židovstve na Slovensku a o pomere strany k tomuto odpovedal Andrej Hlinka tónom, ktorý v tom protižidovskom štvaní jeho stranou prevádzanom nás trochu prekvapuje. Andrej Hlinka poznamenal, že židia sú na Slovensku a preto musia žiť stejne ako všetci ostatní, mali by sa však viac venovať všeobecnej práci v iných oboroch, než ako zakotvovať jedine u obchodu ako doposiaľ. Tak a podobne hovoril Hlinka k zahraničným novinárom. Celkove jeho reč možno považovať ako kladný prejav o židovskej otázke, vtedy, keď nakomandované davy v bratislavských uliciach vyháňali židov do Palestíny. Čo robia jeho žiaci a „nástupcovia“ so židovskou otázkou na Slovensku, o tom nám netreba hovoriť lebo ten, ktorý pozná podstatu bratislavskej manifestácie, alebo ktorý čítal o jej priebehu, tomu netreba o tom ničoho viacej vysvetľovať.

Andrejovi Hlinkovi nemožno prišívať nijak ten rasistický antisemitizmus, ktorým dnes jeho strana vlastne jej vodcovia lomcujú svojich ľudí. Je nepopierateľné, že za prevratového besnenia niektorých živlov vykonal Andrej Hlinka pre ružomberské židovstvo dosť. Na to nemožno zabúdať a preto i jeho prejav daný zahraničným novinárom možno považovať za objektívny. Však čo odpovedajú zatiaľ pán kanonik dr. Körper, pán poslanec Sidor a ostatní pánkovia; tým je hlavné pokračovať v tom bohapustom a nekresťanskom štvaní, to je ich program a cieľ. Andrej Hlinka tak, páni ostatní „vodcovia“ zase ináč. Od nich to ani nemožno inak očakávať, lebo tí, ktorým sa páči totalita, to ináč nemôžu.

Ten istý časopis v článku „Hlinka a Židia“ píše (r. 2, č. 33–34, 26. august 1938, s. 4)

Súkromný prejav je vždy bezprostrednejším a pravdivejším obrazom osobnosti a jej názorov, než slová určené verejnosti.

Bol nám daný k dispozícii súkromný dopis Hlinkov, nášmu mladému spolupracovníkovi, ktorý je poďakovaním za zaslanú zbierku básní:

Drahý priateľu!

S pôžitkom som prečítal kyticu Vašich básní. Počiatok pekný a šťastný, reč čistá vzlet poetický. Len ďalej pokračujte v láske k slovenskej hrude a jazyku veď slovenský národ nevie nenávidieť a prenasledovať… Slovenský národ sa podelil s každým. Právom si zaslúži, aby ste jeho reč milovali a pestovali. Slúžte za príklad mnohým Vašim súrodencom. Len ďalej.

v úcte oddaný

Andrej Hlinka

Ružomberok 29. VIII. 34.

 

Dopis hovorí jasne proti všetkým tým, ktorí antisemitizmus chcú učiniť jedným z pilierov politiky ľudovej strany.

Hlinka, ako vidieť, mal kladný a láskavý pomer k slovenskej židovskej mládeži, a prial slovensko-židovskému hnutiu zdaru a úspechu.

Vítal a bol vďačný i za prácu začiatočníka, za prejavenú snahu.

V korešpondenčnom lístku z 28. III. 1938. povzbudzuje Hlinka nášho spolupracovníka. „Keď bude vo Vás vysoký a čistý nacionalizmus, zvíťazíte“.

Nemôže byť výraznejšieho priznania k našej práci, ako toto slovo presvedčeného a radikálneho nacionalistu. Tieto slová sú súčasne vyznaním Hlinkovej viery v čistý cit a silu národnej myšlienky, ktoré sú devízami aj nášho hnutia.

 

Slovenský národ má veľkého mŕtveho

Keď 16. augusta 1938 Andrej Hlinka zomrel, bratislavské Židovské noviny 19 augusta 1938 (r. 1, č. 14) napísali o Andrejovi Hlinkovi tieto slová:

Slovenský národ má veľkého mŕtveho. Oplakáva svojho syna, ktorý hlboko zaryl svoje meno do slovenských dejín. Pred tvárou smrti zmækol každý bojový hluk; opadli vlny rozvírených vášní a pod hlbokým dojmom smútku osoby a strany, priatelia i nepriatelia hodnotia túto vynikajúcu postavu a prenikavý význam a my, židia, nemôžeme ostať stranou. Jeho verejná činnosť zasiahla i do našich radov a zavdala nám príčinu určiť postoj k nemu. Roky svojej mladosti strávil v Ružomberku, v ovzduší, ktoré vzdor rôznemu politickému rozvrstveniu spojilo spoločensky všetkých ľudí dobrej vôle, kresťanov i židov; styk bol medzi ním a židmi úprimný a srdečný. Cítil a vážil si svojich židovských spoluobčanov a ako farár hlásal náboženskú znášanlivosť. Jeho bystrý zrak spoznal duševné hodnoty ružomberskej židovskej inteligencie, s ktorou sa rád stýkal. Svoju dôveru dal okázalo najavo, keď v pamätnom ružomberskom procese roku 1906 za svojich obhájcov si zvolil židovských advokátov dr. Izidora Bihellera a dr. Bernáta Hillera. A keď roku 1909 Ružomberčania poslali panovníkovi žiadosť, aby v Segedíne uväznený Hlinka bol oslobodený, na žiadosti boli podpisy i všetkých ružomberských židov.

Hlinkov postoj k židom sa nezmenil ani po prevrate. Hlásal i vtedy náboženskú znášanlivosť. Ten smer, ktorý sa, bohužiaľ, v posledných rokoch udomácnil u jednej čiastky jeho okolia a našiel obraz i v jeho tlači — nebol mu po vôli a neschvaľoval ho. Tomuto dal jasnými slovami i výraz v onom uverejnenom rozhovore, ktorý mal s miestopredsedom Îidovskej strany dr. Matejom Weinerom, v ktorom odmietol každú náboženskú alebo rasovú nenávisť, a prízvukoval nutnosť spolužitia kresťanského a židovského obyvateľstva. Keď sa skláňame i my pred pamiatkou tohoto muža a zúčastňujeme sa na smútku slovenského národa, dávame tým česť jeho statočnému zmýšľaniu, ktoré voči nám preukázal. Kiež by sa stal i v tomto smere vzorom tým, ktorí sú povolaní v jeho diele pokračovať.

Odišiel Andrej Hlinka...

Nepochybne najvýstižnejší nekrológ uverejnil 26. augusta 1938 časopis Spolku Slovákov-židov „Rozvoj“ Slovenský domov (r. 2, 1938, č. 33 – 34. Jeho autor Tibor Löwenstein ho nadpísal jednoducho „Odišiel Andrej Hlinka“, redakcia ho zaradila hneď na prvú stranu: 

Dňa 16. augusta zomrel na svojej ružomberskej fare predseda a zakladateľ ľudovej strany Andrej Hlinka. Mesto Ružomberok, ktorého bol čestným občanom, mu vypravilo v nedeľu, dňa 21. augusta slávnostný národný pohreb. Desaťtisíce odprevadili Hlinku na jeho poslednej ceste. Po veľkom boji vedenom celé desaťročia s obdivuhodn˘m elánom a krajnou energiou zakončil tíško a kľudne Andrej Hlinka v 74. roku svojho plodného života pozemskú púť. Andrej Hlinka zomrel. Jeho telo bolo skryté pod hrudy onej čiernej ružomberskej hliny, ktorú tak vrele a vrúcne miloval, odišla jeho duša, zostala však jeho práca a ovocie tejto. Hlinkovo meno sa zapísalo a bude zapisovať do knihy slovenskej histórie.

Nechceme tuná rozoberať osobnosť a dielo plodného života Andreja Hlinku. Chceme ho iba zhodnotiť z nášho slovenskožidovského hľadiska. Strana, ktorej on bol predsedom a vodcom, zakladateľom a hlavou, častokrát nás nútila zaujať postoj nesúhlasu a odporu. Bojovali sme proti niektorým názorom ľudovej strany, ctili sme si však osobnosť Andreja Hlinku.

Videli sme Hlinku veľakrát. Zdalo sa nám častokrát že ten výbojný a energický, zavše zase usmievavý a dobrotivý Hlinka, tá postava plná asketizmu a nadpriemernej príťažlivosti, je nepremožiteľná. Dávnejšie už znepokojovala Hlinku jeho vleklá choroba, ohlodávajúca jeho zdravie. Hlinka sa nepoddával, Hlinka pracoval a vytrvával až do krajného vypätia všetkých síl. Zomrel priamo symbolicky s krížom v ruke, modliac sa za slovenský národ ešte pri poslednom vydýchnutí svojho života.

Celé obyvateľstvo Slovenska a nášho štátu bez rozdielu národnostného a náboženského svojho presvedčenia spomína jeho životné dielo.

Dielo Andreja Hlinku si však i plne zasluhuje svojho ocenenia. V ňom sa skrývalo niečo takého zvláštneho, čo nemožno podať perom novinárskym. človek to cítil, keď videl tohoto šedivého kmeťa a cirkevného hodnostára stáť a rečniť jeho ľudu, keď videl tú asketickú postavu tej nekonečnej neúnavnosti, keď počul Hlinku z tribún a balkónov ako hovorí k tisícom: „Národe môj…“

My z plného srdca želieme odchod tohoto veľkého bojovníka nového slovenského rána. Mal ctiteľov i odporcov, mal zbožňovateľov i protivníkov. Jeho strana bojovala a bojuje častokrát proti nám i nevyberanými prostriedkami, toto však nemení nič na veci, aby sme v pietnom našom postoji nevzdali česť pamiatke Andreja Hlinku a nehodnotili nezištnú reťaz sústavnej práce idealistu. Hlinka bol politikom, novinárom a rečníkom. V prvom rade bol však kňazom a človekom. Viera ho sprevádzala pri každom jeho počínaní v prvom rade, v druhom rade myšlienka povznesenia slovenského ľudu stála tesne vedľa ideálu prvého. On im dával súzvuk a jednotnú harmóniu. Miloval slovenský ľud príkladnou láskou. Neželel fyzických obetí žalárovania a prenasledovania za maďarskej éry. Jeho povaha bola nezlomnej energie, však i rovnej cesty, z ktorej nepoznal ústupčivosti. Bude úkolom histórie zhodnotiť dielo Hlinkovo. My iba môžme poznamenať, že pre slovenské židovstvo Hlinka vykonal značne. Hociže radikálne kruhy strany, ktorú viedol, činia ostré v˘pady proti nám, Hlinka sám ich nečinil. Hlinka bol v prvom rade kňazom a vedel v praxi dôkladne ponímať zásady kresťanskej vierouky a milovania blížneho. Rad židov spolupracoval roky s Hlinkom, v búrlivých poprevratových rokoch, poťažne v ich prvých dňoch, Hlinka rozprestrel svoju ochrannú ruku a zachraňoval ružomberským židom majetky, keď luza ulice sa nevedela mierniť, ale ničila všetko vo svojom okolí. Hlinka nejavil antisemitizmus, jeho čistá viera, viera silná a nezlomná, by mu ani antisemitizmus nebola dovoľovala. Jeho žiak poslanec Sidor učinil síce nepekný výpad na česko-slovenské židovstvo, činia to i zavše niektorí ostatní funkcionári ľudovej strany, Hlinka sám však aktívne nezasahoval do protižidovského boja. My si ctíme jeho dielo vykonané v prospech Slovenska. My si uvedomujeme čo Andrej Hlinka znamenal a nik nemôže, i ten jeho najväčší politický odporca, poprieť výkon a prácu, ktorú zanechal Andrej Hlinka slovenskej histórii…

Sapienti sat! Múdremu potačí.

Jozef M. Rydlo,

člen Slovenského ústavu v Ríme

Hlavná stránka