Jozef M. Rydlo
„Židožrút“
Andrej Hlinka
člen Slovenského ústavu v Ríme
Nedávno som šiel električkou na Zlaté
piesky. Chtiac nechtiac počúval som rozhovor dvoch vysokoškolákov. Téma? Euro.
Jeden vraví: „Vôbec ma neprekvapí, ak Ficova vláda prehrá budúce voľby, všetko
príšerne zdražie ako v eurokrajinách a chudobní voliči to koalícii
zrátajú aj s úrokmi.“ „Mne je to jedno, aspoň ten židožrút zmizne
z litra.“ Súc prvšie narodený, z reči do reči som sa dozvedel, čo je
to „liter“ i to, kto je to ten židožrút.
To, že dnešná slovenská spoločnosť je
už taká domotaná, že nevie, kde je sever, je rovnica o viacerých
neznámych. Dnešný piatak vraj vie viac ako dospeláci – Markíza dixit.
Z médií, nezáleží či elektronických alebo printových sa dozvedá človek toľko
ľudskú dôstojnosť raniacich vecí, že niet sa čo diviť, ak „audimat“ klesá
a verejnosť odmieta poplatky aj za rozhlas, aj za televíziu.
Neviem však ako však môže človek
pasujúci sa za akademika spraviť z Andreja Hlinku židožrúta, veď zomrel
pred 2. svetovou vojnou, ktorá splodila šoah,
bol katolíckym kňazom, striktne sa pridržiavajúci učenia Katolíckej cirkvi
a pápežov, demokratickým politikom...
Už sme si zvykli, vlastne donútili nás,
aby sme si zvykli, že zo slovenskej národnej minulosti môžeme spomínať len to,
čo je politically correct – len to,
čo sa nosí. Nič viac. Maďarskí prváčik vie od prvej triedy, čo je to Trianon,
slovenskí deviataci nevedia kto je Štúr, Štefánik, Hlinka, tobôž Tiso, či
Dubček... A ak pani učiteľka náhodou s nimi spieva slovenské ľudovky,
tak si ju súdružka riaditeľka predvolá na koberec kvôli nacionalizmu
a demokraticky jej nepredĺži zmluvu. A rovnako je to aj v iných
sférach a odvetviach súčasnej spoločnosti.
Nečudo teda, že tí „neskôr narodení“
poznajú Andreja Hlinku až z „litra“, z tisíckorunáčky.
V letných dňoch si pripomíname
Andreja Hlinku, najintenzívnejšie vari v Ružomberku, kde Andrej Hlinka
žil, pôsobil ako kňaz i politik a v roku 1938 i umrel.
Veľmi zaujímavé je sledovať komentáre
židovskej tlače, ktorá činnosť „Otca národa“ sledovala i komentovala. Vari
najtrefnejšie písali židovské noviny a časopisy, ktoré popierajú, ba
hmatateľne vyvracajú „židožrútstvo“ Andreja Hlinku.
Slovenská ľudová strana nie je nepriateľská voči Židom
Algemeine Jüdische Zeitung vychádzal v Bratislave. 31. júla
1936 (r. 4, č. 15) uverejnil vyjadrenie Andreja Hlinku o slovenských
Židoch v článku Slovenská ľudová
strana nie je nepriateľská voči židom:
Predseda
Slovenskej ľudovej strany prelát Andrej Hlinka prijal podpredsedu židovskej
strany Mateja Weinera z Liptovského Mikuláša, ktorý ho navštívil v súvislosti s
protižidovskými útokmi v tlači podliehajúcej jeho strane a s ňou súvisiacimi
výtržnosťami posledných čias.
Prijatie bolo veľmi srdečné a na výčitky pána
dr. Weinera dal Andrej Hlinka nasledovné vyhlásenie:
„Nie som nijaký nepriateľ Îidov, ani mnou
vedená politická strana nie je nepriateľsky zameraná voči Îidom. Antisemitizmus
nepatrí do programu našej strany. Ako katolícky duchovný som si plne vedomý
veľkého mravného, náboženského a historického významu židovstva pre celú
kultúru ľudstva, menovite pre kresťanstvo. Pokiaľ sa židovstvo nechá viesť
duchom prorokov zvestovaného náboženstva a od jeho zásad sa nedá odtrhnúť,
nemusí sa od slovenského národa, ktorého vedenie mi bolo zverené, ničoho
obávať. Nepestujeme žiadny antisemitizmus, ani kvôli politickým, ani kvôli
hospodárskym cieľom. To všetko by bolo v protiklade k celej mojej minulosti,
ktorá je poznačená bojom proti útlaku každej menšiny. Boj za práva a slobodu
môjho ľudu bol predsa zmyslom môjho života. Náš boj nepatril Îidom, ale všetkým
tým, ktorí onen mravný svetový poriadok, na ktorom je založené aj židovské
náboženstvo, ohrozovali a chceli zničiť. Pokiaľ by židovstvo bolo odpadlíkom
vznešených tradícií viery a chcelo by sa postaviť osobitným spôsobom do služieb
nám nepriateľských duchovných, politických a sociálnych svetonázorov a prúdov,
narazí na náš najrozhodnejší odpor s čím musia naši židovskí spoluobčania
počítať. Nepochybujem o tom, že prevažná časť na Slovensku žijúcich Îidov vďaka
vrodenej rozvahe sa zdrží akéhokoľvek rozvratníctva. Nemôžem však zamlčať
výčitku, že Vaša mládež pokukáva po radikálne extrémnych stranách a miestami sa
stavia aj do ich služieb. To je príčinou a vysvetlením prudkých útokov našej
tlače a demonštrácií, ktorých nezostali ušetrení ani slovenskí Îidia. Je mi
príliš vzdialené celé židovstvo s oným odsúdeniahodným, proti mojej osobe
namiereným inzultovaním komunistu Klingera, aby som sa s tým identifikoval. Je
však vychovávateľskou a uvedomovacou úlohou vodcov slovenského židovstva, aby
tu urýchlene a zásadne zasiahli, svoju mládež od týchto zblúdení uchránili a
eliminovali každý moment, ktorý by mohol ohrozovať nám všetkým želateľné
priateľské spolužitie.
Čo najsrdečnejšie vítam, že sa Îidia na Slovensku
a v Republike rozhodli organizovať vo svojej vlastnej židovskej strane a že
nechcú byť považovaní len za bezducho zdvihnuté ruky pri hlasovaní v prospech
ostatných strán. To je jediná bezpečná záruka vytúženého spolužitia a ja Vašu
stranu ubezpečujem, že pri týchto snahách môžete počítať s mojou plnou
podporou. Očakávam od slovenských Îidov, že pre naše kultúrne snahy, pre
slovenské umenie, literatúru prejaví pochopenie, tieto tiež podporí a sa
pripojí aj k náboženským mravným názorom. Ubezpečujem Vás, že potom nikdy
nedôjde ani k najmenšiemu narušeniu našich priateľských vzájomných snáh o
zachovanie mravného, sociálneho a štátneho poriadku. Moja minulosť vylučuje
akékoľvek protižidovské štvanie. Je Vám známe, že som bol ten, ktorý sa počas
prevratu s nasadením vlastnej popularity a vplyvu postavil a chránil Îidov pred
ohrozením ich životov a vlastníctva. Îelám si, aby naša výzva prispela prispieť
k upevneniu oddávna jestvujúceho dobrého vzťahu medzi slovenským národom a
slovenskými Îidmi a pomohla ho upevniť.“
Pán Hlinka nakoniec ešte vyhlásil to
najhlavnejšie, že sa postará o to, aby jeho stranícka tlač publikovala
akékoľvek antisemitské výpady.
Slovenský
domov,
časopis Spolku Slovákov-židov „Rozvoj“, vychádzavší v Košiciach,
v článku „Ako hovorí Hlinka a ako ostatní vodcovia“ (r. 2, č. 24, 17. júna 1938, s. 2) takto píše:
tl.– Z
príležitosti osláv Pittsburskej dohody prijal predseda Hlinkovej ľudovej strany
Andrej Hlinka tiež niekoľkých zástupcov zahraničnej tlače, ktorým poskytol o
aktuálnych otázkach interview. Medzi iným na otázku o židovstve na Slovensku a
o pomere strany k tomuto odpovedal Andrej Hlinka tónom, ktorý v tom
protižidovskom štvaní jeho stranou prevádzanom nás trochu prekvapuje. Andrej
Hlinka poznamenal, že židia sú na Slovensku a preto musia žiť stejne ako všetci
ostatní, mali by sa však viac venovať všeobecnej práci v iných oboroch, než ako
zakotvovať jedine u obchodu ako doposiaľ. Tak a podobne hovoril Hlinka k
zahraničným novinárom. Celkove jeho reč možno považovať ako kladný prejav o
židovskej otázke, vtedy, keď nakomandované davy v bratislavských uliciach
vyháňali židov do Palestíny. Čo robia jeho žiaci a „nástupcovia“ so židovskou
otázkou na Slovensku, o tom nám netreba hovoriť lebo ten, ktorý pozná podstatu
bratislavskej manifestácie, alebo ktorý čítal o jej priebehu, tomu netreba o
tom ničoho viacej vysvetľovať.
Andrejovi
Hlinkovi nemožno prišívať nijak ten rasistický antisemitizmus, ktorým dnes jeho
strana vlastne jej vodcovia lomcujú svojich ľudí. Je nepopierateľné, že za prevratového
besnenia niektorých živlov vykonal Andrej Hlinka pre ružomberské židovstvo
dosť. Na to nemožno zabúdať a preto i jeho prejav daný zahraničným novinárom
možno považovať za objektívny. Však čo odpovedajú zatiaľ pán kanonik dr.
Körper, pán poslanec Sidor a ostatní pánkovia; tým je hlavné pokračovať v tom
bohapustom a nekresťanskom štvaní, to je ich program a cieľ. Andrej Hlinka tak,
páni ostatní „vodcovia“ zase ináč. Od nich to ani nemožno inak očakávať, lebo
tí, ktorým sa páči totalita, to ináč nemôžu.
Ten istý časopis v článku „Hlinka
a Židia“ píše (r. 2, č. 33–34, 26. august 1938, s. 4)
Súkromný
prejav je vždy bezprostrednejším a pravdivejším obrazom osobnosti a jej
názorov, než slová určené verejnosti.
Bol nám daný k
dispozícii súkromný dopis Hlinkov, nášmu mladému spolupracovníkovi, ktorý je
poďakovaním za zaslanú zbierku básní:
Drahý priateľu!
S pôžitkom som prečítal kyticu Vašich
básní. Počiatok pekný a šťastný, reč čistá vzlet poetický. Len ďalej pokračujte
v láske k slovenskej hrude a jazyku veď slovenský národ nevie nenávidieť a
prenasledovať… Slovenský národ sa podelil s každým. Právom si zaslúži, aby ste
jeho reč milovali a pestovali. Slúžte za príklad mnohým Vašim súrodencom. Len
ďalej.
v úcte oddaný
Andrej Hlinka
Ružomberok 29. VIII. 34.
Dopis hovorí
jasne proti všetkým tým, ktorí antisemitizmus chcú učiniť jedným z pilierov
politiky ľudovej strany.
Hlinka, ako
vidieť, mal kladný a láskavý pomer k slovenskej židovskej mládeži, a prial
slovensko-židovskému hnutiu zdaru a úspechu.
Vítal a bol
vďačný i za prácu začiatočníka, za prejavenú snahu.
V
korešpondenčnom lístku z 28. III. 1938. povzbudzuje Hlinka nášho
spolupracovníka. „Keď bude vo Vás vysoký a čistý nacionalizmus, zvíťazíte“.
Nemôže byť
výraznejšieho priznania k našej práci, ako toto slovo presvedčeného a
radikálneho nacionalistu. Tieto slová sú súčasne vyznaním Hlinkovej viery v
čistý cit a silu národnej myšlienky, ktoré sú devízami aj nášho hnutia.
Slovenský národ má veľkého mŕtveho
Keď 16. augusta 1938 Andrej Hlinka zomrel,
bratislavské Židovské noviny 19
augusta 1938 (r. 1, č. 14) napísali o Andrejovi Hlinkovi tieto slová:
Slovenský
národ má veľkého mŕtveho. Oplakáva svojho syna, ktorý hlboko zaryl svoje meno
do slovenských dejín. Pred tvárou smrti zmækol každý bojový hluk; opadli
vlny rozvírených vášní a pod hlbokým dojmom smútku osoby a strany, priatelia i
nepriatelia hodnotia túto vynikajúcu postavu a prenikavý význam a my, židia,
nemôžeme ostať stranou. Jeho verejná činnosť zasiahla i do našich radov a
zavdala nám príčinu určiť postoj k nemu. Roky svojej mladosti strávil v
Ružomberku, v ovzduší, ktoré vzdor rôznemu politickému rozvrstveniu spojilo
spoločensky všetkých ľudí dobrej vôle, kresťanov i židov; styk bol medzi ním a
židmi úprimný a srdečný. Cítil a vážil si svojich židovských spoluobčanov a ako
farár hlásal náboženskú znášanlivosť. Jeho bystrý zrak spoznal duševné hodnoty
ružomberskej židovskej inteligencie, s ktorou sa rád stýkal. Svoju dôveru dal
okázalo najavo, keď v pamätnom ružomberskom procese roku 1906 za svojich
obhájcov si zvolil židovských advokátov dr. Izidora Bihellera a dr. Bernáta
Hillera. A keď roku 1909 Ružomberčania poslali panovníkovi žiadosť, aby v
Segedíne uväznený Hlinka bol oslobodený, na žiadosti boli podpisy i všetkých
ružomberských židov.
Hlinkov postoj
k židom sa nezmenil ani po prevrate. Hlásal i vtedy náboženskú znášanlivosť.
Ten smer, ktorý sa, bohužiaľ, v posledných rokoch udomácnil u jednej čiastky
jeho okolia a našiel obraz i v jeho tlači — nebol mu po vôli a neschvaľoval ho.
Tomuto dal jasnými slovami i výraz v onom uverejnenom rozhovore, ktorý mal s
miestopredsedom Îidovskej strany dr. Matejom Weinerom, v ktorom odmietol každú
náboženskú alebo rasovú nenávisť, a prízvukoval nutnosť spolužitia kresťanského
a židovského obyvateľstva. Keď sa skláňame i my pred pamiatkou tohoto muža a
zúčastňujeme sa na smútku slovenského národa, dávame tým česť jeho statočnému
zmýšľaniu, ktoré voči nám preukázal. Kiež by sa stal i v tomto smere vzorom
tým, ktorí sú povolaní v jeho diele pokračovať.
Odišiel Andrej Hlinka...
Nepochybne najvýstižnejší nekrológ
uverejnil 26. augusta 1938 časopis Spolku Slovákov-židov „Rozvoj“ Slovenský domov (r. 2, 1938, č. 33 – 34. Jeho autor Tibor Löwenstein ho nadpísal
jednoducho „Odišiel Andrej Hlinka“, redakcia ho zaradila hneď na prvú
stranu:
Dňa 16.
augusta zomrel na svojej ružomberskej fare predseda a zakladateľ ľudovej strany
Andrej Hlinka. Mesto Ružomberok, ktorého bol čestným občanom, mu vypravilo v
nedeľu, dňa 21. augusta slávnostný národný pohreb. Desaťtisíce odprevadili
Hlinku na jeho poslednej ceste. Po veľkom boji vedenom celé desaťročia s
obdivuhodn˘m elánom a krajnou energiou zakončil tíško a kľudne Andrej Hlinka v
74. roku svojho plodného života pozemskú púť. Andrej Hlinka zomrel. Jeho telo
bolo skryté pod hrudy onej čiernej ružomberskej hliny, ktorú tak vrele a vrúcne
miloval, odišla jeho duša, zostala však jeho práca a ovocie tejto. Hlinkovo
meno sa zapísalo a bude zapisovať do knihy slovenskej histórie.
Nechceme tuná
rozoberať osobnosť a dielo plodného života Andreja Hlinku. Chceme ho iba
zhodnotiť z nášho slovenskožidovského hľadiska. Strana, ktorej on bol predsedom
a vodcom, zakladateľom a hlavou, častokrát nás nútila zaujať postoj nesúhlasu a
odporu. Bojovali sme proti niektorým názorom ľudovej strany, ctili sme si však
osobnosť Andreja Hlinku.
Videli sme
Hlinku veľakrát. Zdalo sa nám častokrát že ten výbojný a energický, zavše zase
usmievavý a dobrotivý Hlinka, tá postava plná asketizmu a nadpriemernej
príťažlivosti, je nepremožiteľná. Dávnejšie už znepokojovala Hlinku jeho vleklá
choroba, ohlodávajúca jeho zdravie. Hlinka sa nepoddával, Hlinka pracoval a
vytrvával až do krajného vypätia všetkých síl. Zomrel priamo symbolicky s
krížom v ruke, modliac sa za slovenský národ ešte pri poslednom vydýchnutí
svojho života.
Celé
obyvateľstvo Slovenska a nášho štátu bez rozdielu národnostného a náboženského
svojho presvedčenia spomína jeho životné dielo.
Dielo Andreja
Hlinku si však i plne zasluhuje svojho ocenenia. V ňom sa skrývalo niečo takého
zvláštneho, čo nemožno podať perom novinárskym. človek to cítil, keď videl
tohoto šedivého kmeťa a cirkevného hodnostára stáť a rečniť jeho ľudu, keď
videl tú asketickú postavu tej nekonečnej neúnavnosti, keď počul Hlinku z
tribún a balkónov ako hovorí k tisícom: „Národe môj…“
My z plného
srdca želieme odchod tohoto veľkého bojovníka nového slovenského rána. Mal
ctiteľov i odporcov, mal zbožňovateľov i protivníkov. Jeho strana bojovala a
bojuje častokrát proti nám i nevyberanými prostriedkami, toto však nemení nič
na veci, aby sme v pietnom našom postoji nevzdali česť pamiatke Andreja Hlinku
a nehodnotili nezištnú reťaz sústavnej práce idealistu. Hlinka bol politikom,
novinárom a rečníkom. V prvom rade bol však kňazom a človekom. Viera ho
sprevádzala pri každom jeho počínaní v prvom rade, v druhom rade myšlienka
povznesenia slovenského ľudu stála tesne vedľa ideálu prvého. On im dával
súzvuk a jednotnú harmóniu. Miloval slovenský ľud príkladnou láskou. Neželel
fyzických obetí žalárovania a prenasledovania za maďarskej éry. Jeho povaha
bola nezlomnej energie, však i rovnej cesty, z ktorej nepoznal ústupčivosti.
Bude úkolom histórie zhodnotiť dielo Hlinkovo. My iba môžme poznamenať, že pre
slovenské židovstvo Hlinka vykonal značne. Hociže radikálne kruhy strany, ktorú
viedol, činia ostré v˘pady proti nám, Hlinka sám ich nečinil. Hlinka bol v
prvom rade kňazom a vedel v praxi dôkladne ponímať zásady kresťanskej vierouky
a milovania blížneho. Rad židov spolupracoval roky s Hlinkom, v búrlivých
poprevratových rokoch, poťažne v ich prvých dňoch, Hlinka rozprestrel svoju
ochrannú ruku a zachraňoval ružomberským židom majetky, keď luza ulice sa
nevedela mierniť, ale ničila všetko vo svojom okolí. Hlinka nejavil
antisemitizmus, jeho čistá viera, viera silná a nezlomná, by mu ani
antisemitizmus nebola dovoľovala. Jeho žiak poslanec Sidor učinil síce nepekný
výpad na česko-slovenské židovstvo, činia to i zavše niektorí ostatní
funkcionári ľudovej strany, Hlinka sám však aktívne nezasahoval do
protižidovského boja. My si ctíme jeho dielo vykonané v prospech Slovenska. My
si uvedomujeme čo Andrej Hlinka znamenal a nik nemôže, i ten jeho najväčší
politický odporca, poprieť výkon a prácu, ktorú zanechal Andrej Hlinka
slovenskej histórii…
Sapienti
sat! Múdremu potačí.
Jozef M. Rydlo,
člen Slovenského ústavu v Ríme