Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Zákerní a podlí vrahovia Daniela Tupého, kontra zákernejší a podlejší vrahovia z vysokej politiky

         Štvrtého novembra 2006 uplynul rok od vraždy študenta Daniela Tupého. Vraždy, ktorá bola mimoriadne zákerná a podlá. Aj keď vrah či vrahovia sú doteraz nevypátraní, možno úplne jednoznačne potvrdiť, že sa jednalo o ten najšpinavší odpad slovenského spoločenstva, ktorého jedinec sa obecne nazýva človek, pokiaľ sa jednalo o individuálneho vraha, alebo do kategórie ľudí, pokiaľ sa jednalo o viacerých vrahov. Zabiť pod rúškom tmy nevinného človeka, dokonca od chrbta, a siedmimi bodnými ranami, svedčí nielen o vážnej úchylke vraha či vrahov, ako aj tejto spoločnosti, ale evokuje to vo mne aj otázku, či takýto jedinec, alebo skupina, či v skutočnosti má, alebo majú, nielen právo na normálny ľudský život, ale aj právo na dôstojnú smrť? Jedno ale tvrdím s úplnou istotou. Vrah, či vrahovia patria medzi tých, ktorí vo svorkách, pod rúškom tmy, samozrejme s početnou prevahou na svojej strane, dokážu zbiť, zmrzačiť, zabiť, trebárs osamelé dievča, či ťažko zdravotne postihnutého človeka. Dovolím si tvrdiť, že takéto monštrá zväčša nikdy nechodia ako jedinci.

Kto zneužíva smrť Daniela Tupého?

         Možno to bude vyzerať ako cynizmus z mojej strany, no skúsme sa odosobniť. Začnime napr. otázkou, ktorá je doteraz tabu: je v skutočnosti nejaký rozdiel medzi vrahmi Daniela Tupého a vrahmi z vysokej politiky? Odpoveď je úplne jednoznačná. Áno, je rozdiel. Dokonca veľký rozdiel. Vrah, či vrahovia Daniela Tupého sú v rovine individuálnej, zatiaľ čo vrahovia z vysokej slovenskej politiky už patria do kategórie masových vrahov. Vrah, či vrahovia Daniela Tupého sú obrazom tejto doby. Doby, ktorú tu vytvorili predstavitelia ponovembrových vlád a parlamentov, z ktorých drvivá väčšina patrí do kategórie masových vrahov vlastných spoluobčanov. Tieto obete, spolu s obeťou Daniela Tupého, majú jeden spoločný aspekt. Zomreli ako nevinní!

         Položme si ďalšiu závažnú otázku: prečo zákerná a podlá smrť Daniela Tupého tu bola zrazu povýšená nad všetky ostatné nevinné obete, ktorých vrahovia sa volajú členovia ponovembrových vlád a parlamentov? Je jeho obeť nejakou špeciálnou obeťou oproti obetiam sadisticko-fašistických tyranov a masových vrahov z vysokej ponovembrovej politiky? V mene akého Boha, v mene akej demokracie? Aký cieľ v skutočnosti sledujú pobehaji zo spolku Ľudia proti rasizmu, ktorí na tejto smrti cynicky parazitujú? Či ten nezanedbateľný počet občanov, ktorých sadisticko-fašistickí tyrani a masoví vrahovia z ponovembrových vlád a parlamentov dohnali k sociálnym samovraždám, alebo ich duševne povraždili, či tí si nezaslúžia aspoň jeden pomník, či pamätnú tabuľu, kde by boli uvedené všetky mená doterajších nevinných obetí? Či na tomto pomníku, alebo pamätnej tabuli, nemal by byť aj primeraný nadpis typu – K smrti ich dohnali vlastní politici.

         Tí, čo parazitujú na smrti Daniela Tupého, neustále prízvukujú nebezpečnosť fašizmu. Zaujímavé ale je, že doteraz ani slovkom sa nezmienili o tých skutočných fašistických zločincoch z vysokej politiky. Mlčia o tom, ako títo ponovembroví fašistickí zločinci podľa vzoru fašistických a nacistických zločincov z obdobia druhej svetovej vojny opäť likvidujú starých, bezvládnych, či ťažko zdravotne postihnutých. Už nepotrebujú koncentračné tábory, ktoré po novembri 1989 nahradili ekonomickým fašizmom s honosným názvom - ekonomické reformy. Ako jedna rodina sa pri týchto zločinoch proti ľudskosti a drancovaní majetku Slovenskej republiky spojila pravica s ľavicou, kresťania s neveriacimi, tzv. národovci typu protislovenských slotovcov a mečiarovcov, či rôzni nezávislí. Najskôr tu spoločne všetko rozkradli, dokonca pri tomto rozkrádaní dávali lukratívne koláče aj organizovanému zločinu, ktorý povýšili nad vlastných občanov. Ani to im nestačilo. Preto tu zaviedli systém kolektívnej viny, kde následky za svoje zločiny preniesli na nevinných.  Samozrejme, pod dohľadom zločinecko-zlodejskej bankárskej lichvy zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, kde ako jedna rodina tieto zločiny nazvali ekonomickými reformami.       

                                Vladimír Pavlík, Orlové 75, 017 01 Považská Bystrica

                                                                                                                      Orlové 8. 10. 2006 

Vážení

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici

Centrum 13/17

017 01 Považská Bystrica

VEC: Odvolanie proti rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej       

           Bystrici, číslo spisu: 2006/10893-OPPK

           Dávam odvolanie proti rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici ohľadom ďalšieho zníženia mojich peňažných dávok na 3433,-Sk za opatrovanie svojej 81-ročnej ťažko zdravotne postihnutej matky Alžbety Pavlíkovej – číslo spisu: 2006/10893-OPPK.

           Váš úrad, ako aj úrad Vám nadriadený – príslušný krajský úrad, sa musia riadiť zákonmi, ktoré v tejto oblasti navrhli a schválili zločinci, zlodeji, sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia, paraziti, darmožráči, v skutočnosti ten najsmradľavejší odpad slovenského národa z SDKÚ, KDH, SMK, SDĽ a ANO. V období návrhu a schválenia týchto zákonov boli dotyčné politické subjekty v službách bankárskej lichvy zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. Spoločne robili ekonomicko-fašistické pokusy na nezanedbateľnej časti slovenského národa, ako kompenzáciu za ekonomické zločiny, zbojstvá a rozkrádačky týmito politickými subjektami napáchané, alebo v ich mene napáchané, čo sa vzťahuje aj na ich zločineckých a zlodejských predchodcov z HZDS a SNS. Podľa vzoru fašizmu a nacizmu tu zaviedli systém kolektívnej viny práve na ich obetiach. Z týchto dôvodov nemám žiadne právo, či už z morálneho, odborného, ako aj ľudského hľadiska obviňovať Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici, ako aj príslušný nadriadený krajský úrad z ďalšieho zníženia môjho príspevku za opatrovanie svojej ťažko zdravotne postihnutej matky. Kópie tohto odvolania budú poslané Národnej rade SR, ako aj Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR, tým skutočným vinníkom, ktorých členovia za vlády sadisticko-fašistických tyranov a vrahov z SDKÚ, KDH, SDĽ, ANO a SMK tu systém kolektívnej viny zaviedli. Preto je moje odvolanie proti dotyčnému rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici viac menej formálne.

           Pokiaľ mi je známe, tak zločinci, zlodeji, štátni teroristi, sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia z ponovembrových vlád a parlamentov skladali a skladajú ústavný sľub podľa Čl. 75(1) – poslanci NR SR a Čl. 112 – členovia vlády SR, kde sľubujú na svoju česť a svedomie nielen vernosť Slovenskej republike, ale aj to, že svoje povinnosti budú plniť v záujme občanov. Tento sľub by mal mať prakticky väčšiu hodnotu ako samotné zákony. Aká je  ponovembrová realita v mene takýchto politikov, ktorí sa delia na dve základné skupiny: pretransformovaných prednovembrových komunisticko-fašistických zločincov a ponovembrových sadisticko-fašistických pravicových zločincov, svedčia aj nasledujúce dôkazy.

           Ako títo zločinecko-zlodejskí gauneri napĺňali svoje ústavné sľuby, mimo iného hovorí napríklad aj svedectvo spisovateľa a novinára Ľuboša Juríka, ktorý v rokoch 1992-1997 pracoval ako hovorca predsedu Národnej rady SR Ivana Gašparoviča a bol priamym svedkom týchto zločinov. Vo svojej knihe Pokušenie moci – I. diel, sa na strane 275 píše:

           Do parlamentu poslanci chodili len akoby mimochodom, zdvihnúť ruku, keď sa hlasovalo. Inak sa nikdy k ničomu nevyjadrovali, mnohí ani raz počas volebného obdobia nevystúpili, neboli tam preto, aby tvorili zákony, aby zastupovali vôľu voličov. Boli tam nato, aby privatizovali, aby zbohatli. Platilo to, pravdaže, aj o ministroch, štátnych tajomníkoch, riaditeľoch sekretariátov, šéfoch krajských či okresných aparátov koalície HZDS, SNS a ZRS, o spriaznených manažéroch, riaditeľoch bánk, príbuzných, priateľoch, dokonca aj servilných bossoch podsvetia, ktorí sa vrhli ako supy na dovtedy štátne podniky. Vybavovali po straníckej známosti úvery v bankách, hlboko pod ceny dostávali lukratívne objekty, pozemky, nehnuteľnosti, aby ich vzápätí predávali či vykrádali.

           Že títo ľavicoví fašistickí zločinci a pravicoví fašistickí zločinci si pri extrémnom rozkrádaní Slovenska a okrádaní jeho občanov, ako aj v hádzaní kolektívnej viny na nevinných za zločiny nimi, či v ich mene napáchané, porozumeli ako jedna rodina, svedčí aj nasledujúci fakt. Keď po voľbách v roku 1998 sa dostala k moci pravicová koalícia Mikuláša Dzurindu, miesto toho, aby potrestala ekonomické zločiny mečiarovsko-slotovských gaunerov, ťarchu preniesla na nevinných občanov, hlavne po opätovných víťazných voľbách v roku 2002. Nielen že tu zaviedli systém kolektívnej viny, ale dokonca tu porušili najzákladnejšie ľudské práva na dôstojný život, ako aj práva na samotný život. Nezanedbateľný počet občanov dohnali k sociálnym samovraždám, a mnohonásobne vyšší počet občanov duševne povraždili. Je nepochybné, že za takejto situácie sa z ich strany začali porušovať nielen európske sociálne charty, ale aj samotná ústava. Preto sa nemožno čudovať, že popredný sadisticko-fašistický tyran a vrah Rudolf Zajac, keď bol na funkcii ministra zdravotníctva, v Nočných dialógoch Slovenského rozhlasu 23. 4. 2004 priznal, že u nás zomierajú ľudia, ktorých by bolo možné zachrániť, no na prístroje a vybavenia chýbajú peniaze.

           Je paradoxné, že v predvolebných programoch politických strán, ktoré sú toho času v parlamente, neboli ani jednou vetou spomenuté sociálne samovraždy, ako súčasť ponovembrového fašizmu, ako aj to, ako im zabrániť. Boľševicko-extrémistický premiér Fico dal jasne najavo, že sa nielen stotožnil s fašistickými metódami vládnutia pravicovej koalície, ale aj to, že fašizmus a komunizmus sú v mnohom ako jedna rodina.

           Pracovníkom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici, ako aj ostatným úradom práce, sociálnych vecí a rodiny na Slovensku prajem, aby nespokojní a postihnutí ľudia im nechodili nadávať, či si na nich vylievať zlosť za znižovanie sociálnych dávok, ako aj rôznych príspevkov, cez zákony pripravené a schválené zločincami a zlodejmi z ponovembrových vlád a parlamentov. Na dverách ich kancelárií by mali visieť takéto texty: PROSÍME VÁS, NENADÁVAJTE NÁM, ANI SI NEVYLIEVAJTE ZLOSŤ NA NÁS ZA NIEČO, O ČO VÁS OKRÁDAJÚ ZLOČINECKÍ A ZLODEJSKÍ POILITICI.

Vladimír Pavlík

 

Hlavná stránka