Národ a každý jednotlivec, ktorý sa zmieri s tým, že bol okradnutý je nielen zbabelý ale najmä neskutočne hlúpy a zaslúži si otroctvo!
Hlavná stránka
Google Translator

Podľa slovníka je mafia tajné záujmové združenie používajúce nelegálne (zločinné) metódy, ktoré sa usiluje o ovládanie  teritória  v ktorom  sa snaží nahrádzať štát.
ZÁSADNÝ ROZDIEL MEDZI KLASICKY DEFINOVANOU MAFIOU AKÁ PÔSOBÍ VO SVETE JE V TOM, ŽE  SLOVENSKÁ PONOVEMBROVÁ MAFIA A ORGANIZOVANÝ ZLOČIN PRERÁSTOL DO ŠTRUKTÚR ŠTÁTNEJ SPRÁVY A ŠTÁTNY KORUPČNÝ SYSTÉM VYTVORIL ZO SLOVENSKEJ REPUBLIKY  ŠTÁT OVLÁDANÝ ÚZKOU  SKUPINOU OLIGARCHOV.  TÁTO MAFIA DOSIAHLA ÚROVEŇ, KTORÁ JEJ UMOŽŇUJE OVLÁDAŤ NIELEN  URČITÉ TERITÓRIUM, ALE PROSTREDNÍCTVOM SPRIAZNENÝCH POLITIKOV UŽ AJ CELÝ ŠTÁT, VRÁTANE  MÉDIÍ  A DOKONCA SA PODIEĽAŤ NA TVORBE A SCHVAĽOVANÍ ZÁKONOV, KTORÉ UMOŽŇUJÚ LEGALIZÁCIU ZLOČINNÝCH METÓD A ZARUČUJÚ BEZTRESTNOSŤ. 

V mene vyšších štátnych záujmov, v mene KGB a ŠtB -2. časť

         Tesne po novembri 1989 vlastnila KSČ majetok v hodnote asi 10 miliárd korún. Mimo toho vlastnila a užívala nehnuteľnosti štátu v hodnote piatich miliárd korún, pričom mala aj ďalšie príjmy. Sú nezvratné dôkazy, že tento majetok, ale už v súkromných rukách, opätovne vlastnia bývalí komunisti, bývalí dôstojníci ŠtB, agenti ŠtB, ako aj vysokí úradníci bývalých komunistických ministerstiev. Ako je to možné? Veď už v máji 1990 bol na základe tlaku verejnosti vo Federálnom zhromaždení vypracovaný zákon o navrátení majetku KSČ a SZM ľudu ČSFR. Lenže tento zákon nadobudol právoplatnosť až k 1. 1. 1991. To teda znamenalo, že KSČ a SZM mali dlhých sedem mesiacov na to, aby tento majetok mohli rozpredávať a prenajímať súkromným osobám – komunistom, eštebákom a agentom ŠtB. Že takéto niečo sa mohlo stať, bolo hlavne zásluhou dvoch, komunisticko-fašistickou ideológiou vyškolených právnikov Jičínského a Rychetského, ktorí v tom období pôsobili ako hlavní legislatívci vo Federálnom zhromaždení ČSFR. Hanba a hnus, že Jičínský doteraz pôsobí ako poslanec českého parlamentu za sociálnu demokraciu, a Rychetský je dokonca predsedom Ústavného súdu ČR.

         Položme si otázku, či táto zásadná legislatívna chyba bola náhodná či vedomá? Dnes možno jednoznačne povedať, že sa jednalo o úmysel. Vedomý úmysel. Podobná šanca sa totiž nechala aj rozkrádaniu štátneho majetku bývalých podnikov zahraničného obchodu. A aby za toto zlodejstvo nemohol byť nikto postihnutý, odhlasoval federálny parlament, vedľa ďalších dobre premyslených úprav trestného zákona, ZRUŠENIE PARAGRAFU O TRESTNOM POSTIHU ZA ROZKRÁDANIE MAJETKU V SOCIALISTICKOM VLASTNÍCTVE. Poslaneckí tupohlavci tvrdili, že zbavujú trestný zákon ideologického paškvilu, a pritom v skutočnosti odhlasovali beztrestnosť komunistickým zločincom a zlodejom. Taktiež bolo odmietnuté aj použitie lustračného zákona pre Investičné privatizačné fondy. Preto ich mohli ovládnuť bývalí nomenklatúrni komunisti, bývalí dôstojníci ŠtB, ako aj agenti ŠtB. Ako títo zločinci a zlodeji bačovali v týchto fondoch, možno dokumentovať napríklad na Harvardských fondoch, ktoré boli pod kontrolou technickej správy ŠtB, a ktoré tak s obľubou propagoval a ospevoval treťotriedny ekonóm a trhový boľševický ošklbovač Václav Klaus.

Kapitálny úlovok CIA

         Dnes, nielen 17 rokov po novembri 1989, ale aj neskoršie udalosti v bývalej Juhoslávii či na Ukrajine nám názorne dokumentujú, že nielen americká administratíva, ale aj CIA či iné mocenské spravodajské služby tu zohrávali nezanedbateľnú úlohu. Po získaní nových vecí či ďalších odborných analýz môžem konštatovať, že v bývalom Československu existovalo vplyvné mocenské centrum, ktoré sa začínalo nielen ideologicky, ale hlavne ekonomicky  zbližovať s trhovým americkým a západným európskym systémom. Pokiaľ prechod od socializmu k trhovému americkému či prozápadne európskemu ekonomickému modelu mal mať bezbolestný či nekrvavý priebeh, muselo tu byť nielen určité prepojenie s neskoršou koordináciou silových a spravodajských mocenských zložiek, ale aj istý druh dôvery.

         Kapitálnym úlovkom pre CIA bolo naverbovanie V. Vajnara pre spoluprácu, keď pracoval v misii OSN v USA. Vtedy ešte netušili, že z dotyčného súdruha sa neskôr stane vedúci sekretariátu generálneho tajomníka ÚV KSČ G. Husáka, a v roku 1983 z jeho rozhodnutia sa stane ministrom vnútra Československej socialistickej republiky. Pravdepodobne ani ŠtB by sa nikdy o tomto nedozvedela, nebyť istej náhody. Ale aj priebeh tejto náhody len dokazuje, že napr. niektorí ich odborníci patrili medzi svetové špičky vo svojom obore, na rozdiel od hrubých a primitívnych hulvátov, ktorí mali na starosti tzv. vnútorných nepriateľov. Ako vlastne k tomuto odhaleniu prišlo? 

         Spravodajca Hlasu Ameriky J. Naegele bol na návšteve u Jána Čarnogurského. Jeho cestu z Prahy do Bratislavy sledovalo špeciálne komando ŠtB, a celý rozhovor Čarnogurského s Naegelem bol nahrávaný. Počas tohto rozhovoru Naegele Čarnogurskému povedal, že V. Vajnar by mal vymeniť na funkcii ministra zahraničných vecí B. Chňoupka. Čarnogurský vyjadril počudovanie, prečo má minister vnútra prejsť na funkciu ministra zahraničných vecí. Naegele povedal, že to je v poriadku, lebo Vajnar je pre Západ prijateľný. Na základe tohto vyjadrenia špecialisti z ŠtB urobili dôkladnú analýzu, po ktorej sa im neskôr podarilo zistiť, že Vajnar bol naverbovaný CIA, keď pracoval v misii OSN v USA. No ani toto zistenie nebolo konečné. Neskôr bol v Prahe zaistený cudzinec od CIA, ktorý mal pri sebe závažné dokumenty. Jeho osobnú prehliadku schválil náčelník odboru v Prahe. Keď sa to Vajnar ako minister vnútra dozvedel, okamžite tohto náčelníka odboru, ako aj jeho dvoch podriadených, ktorí osobnú prehliadku nariadili, prepustil.

         V roku 1985 Vajnar ponúkol Lorencovi funkciu prvého námestníka federálneho ministra vnútra. Keďže Vajnar, pokiaľ sa mám odvolať na svedectvo samotného Lorenca, bol vzdelaný, skúsený a veľmi pracovitý človek, pedant a skúsený diplomat so značnou dávkou nedôverčivosti, možno sa plným právom domnievať, že od tohto okamihu, alebo po nejakom čase od tohto okamihu sa Lorenc stáva jedným z kľúčových hráčov v udalostiach, ktoré sa tu odohrali v novembri 1989. Za ministrovania V. Vajnara bol šedou eminenciou na dotyčnom ministerstve aj pplk. Krása, jedna z hlavných osobností koordinácie činnosti nielen v novembri 1989, ale aj po novembri 1989 pri nových a nekrvavých politicko-ekonomických zmenách. 

         Pri dvoch reorganizáciách vlády v roku 1988 prišiel o svoju funkciu aj V. Vajnar. Podľa mojich informácií si nielen ÚV KSČ, ale ani RVHP nemohli kvôli blamáži dovoliť priznať, že minister vnútra socialistického štátu bol spolupracovníkom CIA. Jeho odvolanie komentoval Alojz Lorenc takto – „Ľudia túžili po zmenách a čakali, kto ich osloví presvedčivým programom.“ (Ministerstvo strachu? – str. 145). Hoci Lorenc ako najvyšší šéf ŠtB musel vedieť o Vajnarovej činnosti pre CIA, nemá doteraz záujem o tomto hovoriť. Neskôr odhalená realita nám ukazuje, že Vajnar, Lorenc a Krása, samozrejme v úzkej spolupráci s KGB a ŠtB už v roku 1987 pripravovali vytypované a dobre preverené skupiny mladých kádrov, kde niektorí boli presúvaní priamo do zahraničia, napr. do Sovietskeho zväzu a Číny. Taktiež sa do zahraničných bánk presúvali stámilióny korún. Z jednej takejto skupiny vznikla neskôr v roku 1994 aj Penta Group. Tejto finančnej skupine, ktorej základy boli položené komunistickou nomenklatúrou, KGB a ŠtB, bude venovaná samostatná kapitola. Len tak mimochodom, bolo by zaujímavé Lorencove vysvetlenie ohľadom jedného zo zakladateľov Penty Group Mareka Dospivu, čo v skutočnosti rozhodlo, že bol vybraný v roku 1987 do tzv. čínskeho a ruského výsadku. Z niektorých informácii a dokumentov mi vyplýva, že existuje rodinný či príbuzenský vzťah medzi ním a Milošom Dospivom, občanom českej národnosti, bývalým dôstojníkom I. správy ŠtB, jedným z vrahov tajne vysväteného kňaza Přemysla Coufala vo februári 1981 v Bratislave. Treba pripomenúť, že Miloš Dospiva sa stal príslušníkom ŠtB už v roku 1948. O niekoľko mesiacov po násilnej smrti tohto tajne vysväteného kňaza sa Alojz Lorenc stal náčelníkom ZNB hlavného mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja. Súčasťou správy ZNB bola aj správa ŠtB, ktorá mala na starosti Přemysla Coufala. Takže Lorenc musel o všetkom vedieť. 

 

Ponovembroví politici ako predĺžené ruky zločincov z KSČ a ŠtB

         Je to taký zvláštny paradox, že Ján Čarnogurský, hoci nechtiac, sa spolupodieľal na odhalení V. Vajnara. Horšie ale je, že tento politik sa vedome, ako spolupáchateľ, spolupodieľal na najzavrhnutiahodnejších ekonomických zločinoch na nezanedbateľnej časti slovenského národa. No ani toto nie je konečný odpočet jeho zločinov a kolaborácie so zločincami z KSČ a ŠtB po novembri 1989. Ako politik sa svojou činnosťou spolupodieľal nielen na likvidácii kresťanstva na Slovensku, oslabovaniu či spochybňovaniu kresťanských ideálov, ale sa aj spolupodieľal na oslabovaní a spochybňovaní pozícií najvyšších predstaviteľov Kristovej cirkvi na Slovensku. Tak ako KDU-ČSL v Českej republike urobila z Ježiša Krista, obrazne povedané, politického prostitúta, tak politici typu Jána Čarnogurského urobili z KDH bezcitnú a cynickú, hermeticky uzatvorenú, Antikristovu organizáciu. Mám dosť dôvodov tvrdiť, že to robili a robia vedome a cieľavedome. Dôvodov je niekoľko. Pre sionisticko-židovské kruhy, ako aj liberálne kruhy a rôzne sily zla, je úplne neprípustné, aby kresťanstvo nielen v rovine politickej, ale aj v rovine občianskej, sa stalo vedúcou silou na Slovensku po novembri 1989, hoci prednovembrová realita to priamo predurčovala. Prečo zrazu taký strach?

         Dôvod je vcelku jednoduchý. Pokiaľ by na Slovensku vládli skutoční kresťanskí politici,  tak by sa tu nikdy neboli realizovali také ekonomické zločiny, ako aj zločiny proti ľudskosti, aké sa tu napáchali za posledných 16 rokov. Pričom tieto zločiny sa realizovali v mene pretransformovanej prednovembrovej komunisticko-eštebáckej oligarchie a ich pomocníkov – zločineckých a zlodejských politikov. Tvrdím, že touto politikou najvyšší predstavitelia KDH vedome oslabujú a spochybňujú autoritu najvyšších predstaviteľov Kristovej cirkvi na Slovensku, ale aj samotné kresťanstvo. O bezbrehom cynizme Jána Čarnogurského svedčia napr. aj jeho výroky v týždenníku Domino fórum číslo 46/2005, citujem: „V sociálnej sfére sa komunizmus na Slovensku premenil na najtvrdší kapitalizmus, akého dnes už ani na Západe niet.“ Pri tejto jeho vete, vete pravdivej a realistickej si treba uvedomiť, že toto tu zaviedli a zrealizovali komunisti a eštebáci utrhnutí z reťaze v mene demokracie, slobody a ľudských práv v podaní disidentských kolaborantov. Vyrabovali majetok tohto národa ako tí najzločineckejší novodobí fašistickí vyvrheli, potláčajúci pri tom nielen právo na život, ale aj právo na dôstojný život nezanedbateľnej časti slovenských občanov. Dokonca im už neprekáža ani  zavádzanie systému kolektívnej viny na nevinných občanoch za ekonomické zločiny, ktoré tu spolu s politikmi napáchali.

         Že je to aj zásluhou takých, ako je on sám, svedčí aj ďalší výrok v dotyčnom týždenníku, citujem: „Na našej vnútroštátnej úrovni dohody medzi disidentmi a komunistickou vládou sa dosiahlo, že pád komunizmu sa udial vcelku kultúrne v rámci ústavných pravidiel a najmä bez krviprelievania.“ Škoda len, že nemal odvahu povedať, že za vlastizradu a kolaboráciu disentu s komunisticko-eštebáckymi fašistickými zločincami sa nám títo po novembri 1989 odvďačili nielen tými najodpornejšími nekultúrnymi protiústavnými metódami, ale aj psychickou a fyzickou likvidáciou nevinných občanov, kde nezanedbateľný počet z nich dohnali k sociálnym samovraždám. V týždenníku Nové slovo bez rešpektu č. 27/1994 jednoznačne priznal, že ako predseda vlády sa spolupodieľal na najzávažnejších ekonomických zločinoch, spojených s protizákonným rabovaním majetku, citujem:

         „V prostredí, kde som sa pohyboval ja, sa hovorilo, že prví privatizovali starí komunisti, ktorí si nahrabali peniaze. Keby som bol chcel podnikať kroky proti privatizérom, moji prívrženci by to boli privítali. Verejne som vtedy povedal, že poznám aj špinavé peniaze a že sú mechanizmy aspoň čiastočne ich odlíšiť od čistých. Uvažovali sme týmto smerom, ale systémové kroky proti tomu robiť- bolo by znamenalo zastaviť privatizáciu....Privatizácia bola dobrá a netreba spätne si za ňu sypať popol na hlavu. BOLA V SÚLADE S PRÁVOM A KRESŤANSKÝM PRESVEDČENÍM.“

         A ja, ako autor tohto dokumentu hovorím, že by bolo v súlade s právom a kresťanským presvedčením, keby bol verejne vyobcovaný priamo do horúcich pekiel. Čím skôr, tým lepšie. Lebo všetko nasvedčuje tomu, že práve cez neho sa chystá ďalšie oslabenie KDH s následnou víziou – v budúcich voľbách sa nedostať do parlamentu. Taktiež si treba položiť závažnú otázku, komu to v skutočnosti vyhovuje, keď väčšina občanov chodí na bohoslužby, no do vysokej politiky volia predstaviteľov zla?

Keď politických väzňov riadia konfidenti ŠtB

         Po novembri 1989 mali byť morálnou elitou národa. Mali byť vzorom odvahy, statočnosti, morálky, cti a vlastenectva pre väčšinu národa. Áno, hovorím o politických väzňoch. Nestalo sa tak. ŠtB ani tu nenechávala nič na náhode. Tí statoční a čestní sú dnes vytláčaní kolaborantmi tejto zločineckej organizácie. Dôvod je celkom prozaický. Konfederáciu politických väzňov v ČR nezakladali a neskôr neovládli tí statoční a nekolaborujúci. Závažné a zároveň otrasné svedectvo k tejto téme bolo uverejnené v mesačníku Svědomí č. 8/2006 na stranách 10-11. Dočítame sa tu, že pri zakladaní KPV bolo niekoľko agentov ŠtB a členov KSČ. Uvádzajú sa tu mená šiestich agentov a tajných spolupracovníkov ŠtB s dátumom ich narodenia, krycími menami a registračnými číslami. Jedná sa o tieto mená: František Melichar, Čeněk Sovák, Bruno Fagoš, Ladislav Tonar, Pavel Muraško, Miroslav Hesoun.

         Hlavnou oporou týchto agentov ŠtB či im podobných kolaborantov v radoch politických väzňov bolo Ministerstvo vnútra ČR. Vrcholom cynizmu, ale aj urážky a pľuvancov do tváre tých čestných politických väzňov bolo, že agenti ŠtB v ich radoch presadili, že o tejto téme sa nesmelo verejne hovoriť. Dokonca to zašlo tak ďaleko, že tento kolaborantský odpad nielen začal dezinformačnú kampaň na adresu tých neskompromitovaných, keď si títo založili Združenie bývalých politických väzňov, ale dokonca sa postavil na stranu ľavicových a komunisticko-eštebáckych zločincov, ktorí vykonštruovali krivé obvinenia za účelom uväznenia najmladšieho člena KPV ČR Vladimíra Hučína. 

        

(Pokračovanie v ďalšej časti)        

Vladimír Pavlík


   PRINT RSS
Hlavná stránka