Plačkovia z Ústredného zväzu židovských náboženských
obcí na Slovensku
Už niekoľkokrát som vyslovil názor, že Židovská náboženská obec na
Slovensku nielen zneužíva utrpenie a masové vyvražďovanie Židov počas
nacistickej a fašistickej krutovlády, ale že na tomto utrpení aj
parazituje. Za túto amorálnu a zvrhlú činnosť by tento spolok mal byť
nielen zákonom rozpustený, ale aj, obrazne povedané, rozprášený. Nemienim sa tu
teraz zaoberať ich mlčaním, zbabelosťou, dvojtvárnosťou a pokrytectvom, keď sa
stotožnili so sadisticko-fašistickými tyranmi a vrahmi z SDKÚ, KDH
a SMK, ktorí cez zákony potláčajúce práva a slobody vlastných
občanov, včetne práva na život, ako aj práva na dôstojný život, systémom kolektívnej viny, za
ekonomicko-fašistické zločiny nimi napáchané, dohnali nezanedbateľný počet
občanov k sociálnym samovraždám. Dokonca im neprekáža, že tieto zločiny,
fašistické zločiny, páchali spoločne s bankárskou lichvou zo Svetovej
banky a Medzinárodného menového fondu. Možno aj preto, že nezanedbateľný
počet tejto bankárskej lichvy je židovskej národnosti. Akoby nechceli pochopiť,
že fašistické zločiny páchajúce sa na nevinných, aj po vyše šesťdesiatich
rokoch od ukončenia druhej svetovej vojny, sú omnoho zavrhnutiahodnejšie, ako
ich páchanie v časoch fašistickej a nacistickej krutovlády počas
druhej svetovej vojny. Vyzerá to tak, že pokiaľ má Slovák na tieto udalosti iný
názor ako Žid žijúci na Slovensku a považujúci sa za vyvoleného, všemúdreho
a všemohúceho, tak je zväčša označovaný za fašistu, rasistu, či
antisemitu. Pokiaľ Žid cez ekonomický fašizmus sa podieľa na likvidácii
nezanedbateľnej časti Slovákov, alebo s tým súhlasí, tak takéto zločiny sa
suverénne nazývajú ekonomickými reformami.
Keď Otomar Kubala neprekážal
Židovskej náboženskej obci na Slovensku
Dňa 28. marca 2006 som na Krajskú prokuratúru v Bratislave podal
podnet na trestné stíhanie pre podporu a propagáciu hnutí smerujúcich
k potlačeniu práv a slobôd občanov podľa § 260 ods. 1) Tr. zákona na
eurokomisára za Slovenskú republiku Jána Figeľa, v tom čase ministra
zahraničných vecí Eduarda Kukana, a generálneho prokurátora Dobroslava
Trnku. Kópie dostali slovenské médiá, ako aj viaceré organizácie, včetne
Židovskej náboženskej obce na Slovensku. Celý text aj s mojim komentárom
bol začiatkom mája 2006 uverejnený na internete pod názvom – Trestné oznámenie na generálneho
prokurátora Trnku, ministra Kukana a eurokomisára Figeľa pre podporu
a propagáciu fašizmu. Tento dokument je súčasťou mojej publicistickej
dokumentácie zverejňovanej na internete.
V trestnom oznámení som vychádzal z autentických dokumentov,
ktoré mi poskytol Vladimír V. Truchlik, aktívny účastník zahraničného
protifašistického odboja, žijúci v Sydney. Tento poslal 28. júla 2000
vtedajšiemu ministrovi zahraničných vecí Eduardovi Kukanovi otvorený list,
v ktorom ho upozornil na nevhodné, dehonestujúce a poburujúce
správanie Jána Figeľa, ktorý bol v tom období štátnym tajomníkom na
Ministerstve zahraničných vecí SR. Spočívalo v tom, že počas jeho návštevy
Austrálie sa v Sydney stretol so
sympatizantmi vojnového Slovenského štátu. A to v klubovni, ktorá
je súčasťou katolíckeho kostola, kde je umiestnená pamätná tabuľa s názvom
– SLOVENSKÍ MUČENÍCI, pod ktorým je nápis ZA BOHA A NÁROD. (V prílohe som
poslal farebnú kópiu kostola a pamätnej tabule).
Keďže medzi mučeníkmi na pamätnej tabuli bolo aj meno Otomara Kubalu veliteľa POHG, ktorej
členovia sa podieľali na masových vraždách v Kremničke a Nemeckej,
kde boli povraždené aj deti, včetne nemluvniat, pán Truchlik sa Jána Figeľa
verejne a nahlas opýtal, ako sa cíti, a či mu nie je hanba verejne
diskutovať pri tabuli s menami takýchto mučeníkov. Od Jána Figeľa nedostal
žiadnu odpoveď, z čoho pán Truchlik jednoznačne pochopil, že tento sa medzi
sympatizantmi Otomara Kubalu a vojnového Slovenského štátu cítil ako medzi
svojimi.
Dňa 9.
februára 2004, teda o dva roky skôr ako som podal trestné oznámenie, som
poslal otvorený list generálnemu prokurátorovi Dobroslavovi Trnkovi, kde spolu
s priloženými dokumentmi som opísal túto kauzu. Hoci mu vyplývalo zo
zákona, aby sa k tomu nielen vyjadril, ale aj patrične konal, ostal nečinný. Teda, stotožnil sa
s fašizoidným Figeľom!!!
Cez
Jána Figeľa políciou a prokuratúrou "rehabilitovaný" Otomar Kubala
Pokiaľ som
si naivne myslel, že orgány činné v trestnom konaní vypočujú v tejto
kauze Jána Figeľa, Eduarda Kukana, či Dobroslava Trnku, tak som sa poriadne
pomýlil. Vyšetrovateľka z Okresného riaditeľstva PZ Bratislava III npor.
Ing. Katarína Kolláriková uznesením pod ČVS:ORP-417/1-OVK-B3-2006 dňa 16. 5.
2006 môj podnet na trestné stíhanie
odmietla. V odôvodnení mimo iného napísala, že dospela k záveru,
že uvedený skutok nenapĺňa všetky znaky
skutkovej podstaty trestného činu Podpora a propagácia hnutí smerujúcich
k potlačeniu práv a slobôd občanov podľa § 260 ods. 1 Trestného
zákona účinného v čase spáchania skutku.
Proti tomuto uzneseniu som v zákonnej lehote podal sťažnosť,
v ktorej som mimo iného namietal, prečo neboli vypočutí páni Figeľ, Kukan
a Trnka. Taktiež som pripomenul, že vyšetrovateľka vlastne Otomara Kubalu
"rehabilitovala". Sťažnosť som ukončil touto vetou: „Orgánu, ktorý sa bude mojou sťažnosťou proti dotyčnému uzneseniu
zaoberať navrhujem, že pokiaľ sa stotožní s rozhodnutím pani
vyšetrovateľky npor. Ing. Kataríny Kollárikovej, tak nech dá návrh na začatie trestného stíhania proti mojej osobe za
trestné činy krivého obvinenia a ohovárania, čím by mi umožnil pred súdom
dokázať všetko to, čo je obsahom môjho trestného oznámenia.“
Túto sťažnosť prešetrovala prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava
III JUDr. Adriana Jesztrebiová, ktorá ju zamietla. Ani podľa nej nešlo
o trestný čin, hoci jedna z viet jej odôvodnenia sa začína takto: „Mám za to, že v danom prípade neboli
naplnené všetky zákonné znaky skutkovej
podstaty trestného činu...“
Nedá mi, aby som si nedovolil skonštatovať nasledovné: Predstavme si, čo
by asi nasledovalo, keby napr. Zväz protikomunistického odboja spolu
s predstaviteľmi rozpustenej Slovenskej pospolitosti nechali zhotoviť tú
istú pamätnú tabuľu, s tým istým nadpisom a tými istými menami,
a išli ju umiestniť trebárs na nejakej budove, či do nejakého kostola, ako
bola tá pamätná tabuľa v katolíckom kostole v Sydney, pri ktorej
rečnil Ján Figeľ, čo neprekážalo ani
jeho nadriadenému ministrovi Kukanovi, či generálnemu prokurátorovi
Dobroslavovi Trnkovi, keď sa o tom dozvedeli. Za koľkými horami, dolinami
a moriami by bolo počuť to najspravodlivejšie a najrozhorčenejšie protestovanie
a pohoršovanie tých najspravodlivejších spomedzi všetkých najspravodlivejších z
Ústredného zväzu židovských náboženských obcí? Ako by to komentoval
historik Ivan Kamenec? Aké veľké, či
ťažké slzy, v skutočnosti slzy pokrytectva a farizejstva by ronili
ich novinársko-lokajské blahorodia zo SME, Pravdy, týždenníka Týždeň, či im
podobných periodík? Koľko infarktov by pochytali členovia OKS, či členovia
spolku Ľudia proti rasizmu a im podobné antify? Či by to nebol fyzický
koniec Fedora Gála?
Hurá na
Tarnóczyho
Po tragickej nehode Jána Langoša Ústav pamäti národa doteraz nemá nového
šéfa, ktorého zvolenie majú v rukách poslanci Národnej rady SR. Keď sa po
viacerých rokovaniach dohodli na kandidátovi Slovenskej národnej strany
Arpádovi Tarnóczym, ktorého vo väčšine boli ochotné akceptovať koaličné
a opozičné strany, zdalo sa, že problém je vyriešený. Ukázalo sa ale, že
tento politický väzeň nie je akceptovateľný pre večných plačkov
z Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, ako aj ich ponížených
služobníkov z denníka SME. Listom vyzvali predsedu Národnej rady SR, ako
aj všetky poslanecké kluby, aby tohto kandidáta nevolili. Podľa nich
v časopise Svedectvo, ktorý Zväz protikomunistického odboja vydáva,
a ktorého je Arpád Tarnóczy predsedom, velebili radikálneho antisemitu
z obdobia vojnového Slovenského štátu Otomara Kubalu.
A tak sa stalo, že 0,4 promile židovského občianstva presvedčilo
poslanecké kluby SDKÚ, KDH a SMK, aby od podpory Arpáda Tarnóczyho
ustúpili. Za vrchol cynizmu možno považovať aj vyhlásenie predsedníčky
poslaneckého klubu KDH Márie Sabolovej (SME – 1. 12. 2006), že ich pobúril
článok o Kubalovi. Škoda len, že ju nepoburuje správanie Jána Figeľa, keď
v Sydney ako štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí SR svojim
správaním, obrazne povedané, Otomara Kubalu rehabilitoval. Dokonca jej
neprekáža ani to, že neskôr sa stal eurokomisárom za Slovensko, kde bol
navrhnutý práve KDH. Pokiaľ sa pani Sabolová cíti aspoň jednopercentnou
kresťankou, tak by do parlamentu mala chodiť oblečená v žihľavovej
vrecovine, ktorej neustále svrbenie by ju malo nútiť k pokániu
a modlitbám, čo by mohlo mať aj kladný vplyv na jej pamäť a výroky.
Keďže pán Tarnóczy sa po týchto výčinoch a farizejských plačoch
Ústredného zväzu židovských náboženských obcí a im slúžiacich novinárskych
lokajov vzdal svojej kandidatúry, očakávam
ich zásadnú reakciu aj na správanie Jána Figeľa, ktoré som tu doložil
primeraným dôkazovým materiálom. Ako prémiu pre historika Ivana Kamenca,
nedočkavo očakávajúc jeho vyjadrenie, uverejňujem v plnom znení otvorený
doporučený list, ktorý som dňa 10. mája 2004 poslal vedúcemu delegácie
Európskej komisie v Bratislave Ericovi van der Lindenovi, na ktorý som nedostal odpoveď. Citujem:
Dovoľujem si Vás požiadať o vysvetlenie, či
Európskemu parlamentu, Európskej únii, ako aj delegácii Európskej komisie na
Slovensku neprekáža, že eurokomisár za Slovensko Ján Figeľ, keď bol na funkcii
štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí SR, kde ministrom bol Eduard
Kukan, sa v roku 2000 v Sydney stretol s fašistickými pohrobkami
bývalého Slovenského štátu. Stretnutie sa uskutočnilo v hale, ktorá je
súčasťou Rímsko-katolíckeho kostola v Sydney. Tu je pamätná tabuľa
údajných mučeníkov, na ktorých sú mimo iného aj mená vojnového zločinca Jozefa
Tisa a veliteľa POHG, masového vraha Otomara Kubalu, či ďalších
fašistických pohrobkov.
Keď na dotyčnom stretnutí veterán
druhej svetovej vojny žijúci v Austrálii pán Vladimír V. Truchlik žiadal
Jána Figeľa o vysvetlenie, nedostal odpoveď, ako to napísal koncom júla
2000 ministrovi zahraničných vecí Eduardovi Kukanovi. Ako vidieť
z ministrovej odpovede, vôbec mu nevadilo, že v tom čase jeho
zástupca pod touto tabuľou vrahov nielen vlastných slovenských občanov, ale aj
občanov židovskej, či rómskej národnosti, rečnil. Týmto odporným
a zavrhnutiahodným aktom Ján Figeľ dokázal nielen svoj kladný vzťah
k masovému vrahovi Otomarovi Kubalovi a fašistickému Slovenskému
štátu, ale zároveň aj ukázal, že je plnohodnotným členom klérofašistickej
organizácie KDH, ktorá má mimoriadne kladný vzťah k bývalému fašistickému
Slovenskému štátu. K tomu zasielam nasledujúce prílohy:
1) List pána Vladimíra V.
Truchlika Eduardovi Kukanovi
2) Odpoveď Eduarda Kukana na tento list
3) Farebné xerokópie dotyčného kostola s halou,
portrét Jozefa Tisa a tabuľu slovenských mučeníkov, ktoré sú
v dotyčnej hale
4) Kópia článku ohľadom tejto témy,
ktorú som publikoval na internete, odkiaľ bola prebratá novinami
československých emigrantov žijúcich v Austrálii
Keďže Európska únia sa zatiaľ
stotožnila so slovenským štátnym terorizmom, kladiem si otázku, či nebude mať
v mene vyšších štátnych záujmov za cieľ sa stotožniť aj s pohrobkami
slovenského fašizmu na úkor jeho obetí?
Dodatok
na záver
Očakávam, že po predložení týchto nezvratných dôkazov sa Ústredný zväz
židovských náboženských obcí nielen verejne ospravedlní pánu Tarnóczymu, ale že
zo svojho pokrytectva a farizejstva vyvodí proti sebe aj primerané závery.
Že všetky židovské modlitebne na Slovensku sú budú otriasať od protestov proti
Jánovi Figeľovi, ako aj výziev Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na
Slovensku všetkým Židom vo svete, aby žiadali odchod Jána Figeľa z funkcie
eurokomisára pre Slovensko. To isté očakávam aj od politických subjektov
a médií, ktoré na tejto kampani parazitovali a pána Tarnóczyho
znevažovali. Denník SME by mal minimálne jeden rok vychádzať so začiernenou
úvodnou stranou, na ktorej by mal byť bielymi písmenami takýto text: „Všemohúci Bože, pomôž nám, aby sme mali
odvahu napísať skutočnú pravdu aj o tých, ktorým tak bezbreho
a ponížene slúžime.“ Zároveň
očakávam, že sa už konečne vytvoria dve komisie historikov a príslušných
odborníkov, jak zo strany odsudzujúcej vojnový Slovenský štát, považujúci ho za
fašistický, tak zo strany stotožňujúcej sa s vojnovým Slovenským štátom,
kde miesto urážok, fám a dezinformácií rozhodnú historicky doložené fakty.
Vladimír Pavlík