Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!
Lukašenko

 

Akýže podvodníci a pseudodemokrati zo slovenskej a svetovej politiky to nazývajú Lukašenka diktátorom?

 

Mediálne a politické šialenstvo, ako aj poblúznené reakcie západnej Európy, USA, či ich ponížených zadkolezcov zo slovenskej politickej scény na prezidentské voľby v Bielorusku 19. marca 2006 ukázali nielen vrchol pokrytectva a farizejstva, ale aj nehoráznu neobjektívnosť tých, ktorí majú plné ústa slobody a demokracie. Domáci oponenti Lukašenka nám tu boli predstavovaní ako skutoční demokrati, ktorým ide o slobodu a ľudské práva, ktoré vinou posledného diktátora v Európe ale nemôžu presadiť. Vo voľbách, v ktorých neuspeli, ich prezentovali ako zmanipulované a nedemokratické.

 

Spätný pohľad do mojej nedávnej minulosti

 

Pri sledovaní rôznych televíznych staníc a novín, ukazujúcich policajné zákroky na Lukašenkových odporcov, som priam pociťoval potrebu vydať toto svedectvo, aj z toho dôvodu, lebo v období rokov 1988-1989 som prakticky nevynechal ani jedno z takýchto podobných zhromaždení, ktoré sa konali v tom období v Prahe. Chodil som tam ako angažovaný občan, signatár Charty 77, veriac, že tu raz bude viac slobody a demokracie. Neprekážali mi ani vzdialenosti z Bratislavy do Prahy, či z Považskej Bystrice do Prahy. Zväčša len tak na otočku. Ráno cesta do Prahy, samozrejme na úkor vlastnej dovolenky, poobede a večer účasť na manifestácii, väčšinou nepovolenej, pravidelne legitimovaný ŠtB, občas zadržaný a prepustený. O desiatej večer vlakom naspäť do Bratislavy, ráno do roboty na stavbu, kde som pracoval ako stavebný robotník. Pokiaľ som sa cítil unavený, ďalší deň vybranej dovolenky. Samozrejme, že všetko som si financoval sám zo svojho vlastného zárobku. Nebola to lacná záležitosť. Napr. na jednu takúto zakázanú demonštráciu začiatkom roka 1989 som do Prahy niesol 2 000 krát oxeroxovaný list, ktorý som adresoval ŠtB a ktorý som v Prahe rozdával. Znovu pripomínam, všetko za vlastné peniaze. Nehanbím sa povedať, že tieto peniaze použité nielen pred novembrom 1989, ale aj po novembri 1989, mi dnes chýbajú.

 

Mimochodom, keď sme už u Štátnej bezpečnosti, častokrát mi tvrdili, že ľudia typu Václava Havla a spol. robotníkov nenávidia a pohŕdajú nimi. Že ľudí môjho typu zneužívajú len pre svoje ciele. Hovorili nielen o zvrátených povahových vlastnostiach niektorých z nich, ale ukazovali aj listiny s ich finančnými príjmami zo zahraničia. Samozrejme, že som im neveril. Oponoval a dokazoval som viacerými rozkrádačkami niektorých straníckych funkcionárov, o ktorých som mal dôkazy. Keďže sa snažím byť objektívny, musím potvrdiť aj to, že pokiaľ ma napr. v súdnom procese ako protisocialistického a protištátneho živla vyhadzovali zo zamestnania v Považských strojárňach, a neskôr, bez nejakej diskriminácie ohľadom mojej činnosti a posudkov zo strany ŠtB, som bol prijatý do š. p. Metrostav v Prahe. Naproti tomu dnes, 17 rokov po novembri 1989 sa dočítam (Pravda 20. 3. 2006), že za vlády amerického zadkolezca Mikuláša Dzurindu, samozrejme Američanmi pasovaného za demokrata, že nepohodlných pracovníkov v štátnej správe sa ministerstvá zbavia napr. aj tak, ŽE IM DAJÚ ZLÉ SLUŽOBNÉ OHODNOTENIE, PROTI KTORÉMU SA NEDÁ PO NOVOM ODVOLAŤ. Pritom tento politický dobytok má v sebe ešte tú drzosť, že bude Lukašenka obviňovať a kritizovať z porušovania ľudských práv. A ešte niečo. Pokiaľ tu chceme odsudzovať policajné zákroky bieloruskej polície proti Lukašenkovým odporcom, NEZABÚDAJME na drastické zákroky slovenskej polície aj 17 rokov po novembri 1989, včetne kukláčov a ťažkoodencov, voči predstaviteľom nedávno rozpustenej Slovenskej pospolitosti – národnej strany.

 

Dnes, keď vidím to nové americko-západniarske pokrytectvo spojené s tou najprimitívnejšou morálkou, kde aj také prednovembrové zbabelé nuly typu Mikuláša Dzurindu a spol., toho času už nielen ako plnohodnotní fašistickí tyrani a vrahovia, ale aj servilní americkí zadkolezci, majúci v sebe ešte tú drzosť nielen kázať o morálke, slobode a demokracii, ale dokonca poučujú aj druhých. Pritom mnohí skutoční prednovembroví hrdinovia žijú v zabudnutí, nikto o nich nevie, nič sa o nich nehovorí. Poznám niekoľko takých hrdinov pred novembrom 1989. Napr. riaditeľ Stavingu, ktorý sa nepodvolil tlakom ŠtB, aby ma vyhodil zo zamestnania. Či predseda ZO KSS v Priemstave, ktorý ma taktiež podržal a zastal si ma. Jeho argument, že jeho nezaujímajú moje politické názory, ale moja robota, zvíťazili nad tlakom tých servilnejších príslušníkov ŠtB. Alebo istý lekár v Považskej Bystrici, ktorý v roku 1982 odmietol vydať lekársky nález, že patrím na psychiatriu. Toto boli tí skutoční hrdinovia, ktorí dokonca riskovali aj svoje pracovné postavenie či stratu zamestnania, keď sa v prípade názorov na moju osobu nestotožnili so štátnou mocou. Na rozdiel od prednovembrových zbabelých núl typu Dzurindu, Mikloša a im podobných, ktorí by takéto niečo nikdy neboli dokázali. Aký je to napr. paradox, keď podľa mojich informácii na Ministerstve zdravotníctva SR, za ministrovania Rudolfa Zajaca existovala komisia, ktorej úlohou bolo urobiť zo mňa nesvojprávneho človeka.  

 

Pseudohra na demokraciu

 

Priznám sa, že za bývalého režimu som bol obdivovateľom nielen americkej slobody a demokracie, ale aj tej, na západ od našich hraníc. Keď som pracoval na Metrostave, chodieval som do kultúrneho strediska na americké veľvyslanectvo v Prahe, aj keď z protiľahlej budovy bol každý takýto návštevník filmovaný. Neprekážalo mi to, veď som to robil z presvedčenia. Len tak mimochodom, tesne po novembri 1989 som sa nestačil diviť, akí prednovembroví zbabelci, komunistickí kolaboranti a mlčiace nuly začali v niektorých mestách na Slovensku zakladať kluby americko-slovenského priateľstva.

 

Prvé moje vytriezvenie prišlo hneď po novembri 1989. V decembri toho istého roku Václav Havel vyzval signatárov Charty 77 na zakladanie občianskych iniciatív. Zobral som si to k srdcu, a takúto iniciatívu som v Považskej Bystrici v spolupráci so štrajkovým výborom z Považských strojárni založil. Na verejných mítingoch sme odhaľovali ekonomické rozkrádačky komunistických funkcionárov. Títo požiadali o pomoc vtedajšieho ministra vnútra SR Vladimíra Mečiara. Ten na verejnom mítingu v máji 1990 v Považskej Bystrici ma  obvinil, že mnou založená občianska iniciatíva je nelegálna a protištátna, čo bolo neskôr príčinou súdneho sporu trvajúceho vyše päť rokov.

 

Dva roky som sa domáhal prijatia u Václava Havla. Chcel som mu nielen ukázať dôkazový materiál o rozkrádaní komunistických funkcionárov, ako aj pravej tvári Vladimíra Mečiara, ale mu aj pripomenúť, že pokiaľ k niečomu vyzýva, a ľudia to realizujú, mal by im v tomto byť nápomocný. Nikdy si na mňa nenašiel čas. Niekedy na jeseň roku 1996 som sa stretol s bývalým pracovníkom Generálneho riaditeľstva v Považskej Bystrici. Možno tu úlohu zohrala jeho opilosť, možno aj krach firmy kde pracoval, no slovo dalo slovo, a ja som sa nestačil diviť. Pripomenul mi moje vtedajšie snahy dostať sa k Václavovi Havlovi ohľadom mojich sporov s komunistickou mafiou a Mečiarom. Kým som rozmýšľal, odkiaľ to vie, dozvedal som sa ďalšie otrasné veci. Jeho rozprávanie bolo približne takéto – Ja viem, pán Pavlík, vy ste si naivne myslel, že keď ste boli v Charte, že Havel vám pomôže. Viete, všetky tie listy, čo ste mu vypisoval, my sme o všetkom vedeli. Mali sme tam svojho človeka, a Havel bol na našej strane. Vy ste bol pre neho len úbohý a primitívny robotník, ktorý  pre neho nič neznamená. Že ste chodili na nejaké protestné manifestácie, že vás tam mlátili? Veď ste bol len súčasťou komparzu, z ktorého Havel a jemu podobní profitovali ku svojej kariére.

 

Samozrejme, že po tomto rozhovore som začínal chápať. A tak som si uvedomil aj to, čo sa odohralo ohľadom mojej osoby v máji 1992, keď v predčasných voľbách som bol Klubom angažovaných nestraníkov požiadaný, aby som kandidoval za slovenskú platformu ODS-DS. Stretnutie sme mali v jednej kinosále v Trenčíne. Prvé prekvapenie som zažil, keď mi začali vyčítať môj súdny spor s Mečiarom. Funkcionári DS a ODS mi tvrdili, že pán Mečiar je dobrý a čestný človek a politik, že je za spoločný štát, a že môj súdny spor s ním by nerobil dobré meno ODS, Václavovi Klausovi a DS. Keďže toto som odmietol, bez môjho vedomia, bez toho aby mi niečo dopredu oznámili, vyškrtli ma z kandidátky, a ľuďom rozprávali, že som agentom ŠtB. Mimochodom, tu som mal možnosť spoznať aj neskoršieho sadisticko-fašistického tyrana a vraha Ľudovíta Kaníka, bývalého ministra práce, sociálnych vecí a svojej vlastnej rodiny. Toto bola tá pravá tvár tých neskorších tzv. bojovníkov proti Mečiarovi, pričom v skutočnosti sa jednalo o tú najsmradľavejšiu luzu a odpad vlastného národa.

 

Ako vyzerá tá skutočná demokracia a dodržiavanie ľudských práv, ako aj úcta k ľudskému životu v podaní a spolupráci pretransformovaných komunistov a nomenklatúrnych havlomodlárov, som sa mal možnosť presviedčať v kauze Miloslava Marečka z Kyjova. Tento statočný človek už za bývalého režimu držal hladovku v čase od 11. 9. do 23. 10. 1989 na protest proti prenasledovaniu a perzekvovaniu jeho osoby v súvislosti s rozširovaním petície Niekoľko viet. Pri tomto akte bol podrobený násilnému umelému vyživovaniu, lebo vraj stratil schopnosť rozoznať nebezpečnosť svojho jednania. Súčasne bolo proti nemu

zahájené trestné stíhanie za poburovanie podľa § 100 Tr. zákona. Pán Mareček sa začal brániť súdnou cestou, no spravodlivosti sa nedovolal ani po novembri 1989. Preto od 11. 9. 1991 zahájil opätovne protestnú hladovku, trvajúcu 45 dní, ktorú ukončil 25. 10. 1991, pod prísľubom štátnych orgánov, že porušovanie ľudských práv proti jeho osobe bude dôkladne prešetrené. Mal som možnosť vidieť fotografie jeho vychudnutého tela, pripomínajúceho kostry, žijúce kostry väzňov v nacistických koncentračných táboroch. Ak si niekto naivne myslí, že sa dovolal pravdy a spravodlivosti, tak je na omyle.

 

Podobný prípad, ale omnoho horší, je kauza Pavla Wonku, prenasledovaného a niekoľkokrát odsúdeného. Za vypracovanie volebného programu v roku 1986 ako nezávislého kandidáta za poslanca Federálneho zhromaždenia bol v roku 1987 odsúdený na 21 mesiacov  nepodmienečne. Existujú svedectvá spoluväzňov, že trpel ako zviera. Jeho nahaté telo vyvesené za ruky, z ktorého si bachari urobili bicí pyteľ, to bola odplata vtedajšieho režimu za to, že nielen slobodne myslel, ale toto myslenie chcel aj realizovať. Krv tiekla nielen z jeho dobitého tela, ale aj úst. Za dva mesiace schudol 21 kg. Koncom februára 1988 bol prepustený z výkonu trestu v takom zúboženom stave, že nebol schopný ani samostatnej chôdze. Začiatkom apríla 1988 bol opätovne zatknutý, a 20. 4. 1988 odsúdený komunisticko-fašistickým sudcovským monštrom JUDr. Marcelou Horváthovou na nepodmienečný trest 5 mesiacov nepodmienečne. Aj keď nevládal stáť na vlastných nohách, musel sedieť na vozíku pre invalidov, aj keď nemohol rozprávať, napriek tomu bol odsúdený. Za šesť dní po odsúdení zomiera vo väznici v Hradci Králové. Sudcovská ľudra, ktorá ho odsúdila, naďalej súdi na Okresnom súde v Trutnove.

 

Nad jeho hrobom dňa 6. 5. 1988 si svoju polievočku prihrieval aj Václav Havel. Ním písaný prejav obsahoval aj tieto vety – Svoj diel zodpovednosti za Pavlovu smrť nenesú len ľahostajní a otupení sudcovia a prokurátori a demoralizovaní väzenskí činitelia. Nesie ho celá spoločnosť, ktorá dopustila tento úpadok právnej kultúry a tým aj úcty k ľudskému jedincovi. Nesie ho teda aj každý z nás.

Ako sme sa ale mohli po novembri 1989 presvedčiť, Václav Havel už zabudol na všetky tie prednovembrové reči o pravde, láske a zodpovednosti. Dokonca zabudol aj na vrahov profesora Patočku, zakladateľa Charty77, takže sa ani nemožno čudovať, že mu neprekážajú ani vrahovia Pavla Wonku.

 

Akýže amorálny a zvrhlý politický dobytok to odsudzuje Lukašenka?

 

A tento amorálny zvrhlík, či jemu podobní amorálni zvrhlíci zo slovenskej a svetovej politiky majú v sebe ešte tú drzosť, že ronia krokodílie slzy nad nedemokraciou v Bielorusku. Odsudzujú zákroky bieloruskej polície proti opozícii, žiadajú vyvodenie dôsledkov. Ozaj, prečo neboli doteraz vyvodené dôsledky proti policajtom zasahujúcim proti účastníkom sviečkovej manifestácie v marci 1988 v Bratislave? Prečo neboli doteraz vyvodené dôsledky za drastické zásahy policajtov proti občanom na nepovolených demonštráciách v Prahe v rokoch 1988-1989? Ozaj, koľko je v bieloruskom parlamente zločincov a štátnych teroristov v porovnaní so slovenským parlamentom? Ozaj, stotožnil sa niekedy Lukašenko so štátnym terorizmom takým spôsobom, ako slovenský prezident Ivan Gašparovič pri podpore zločinca a štátneho teroristu Vladimíra Mečiara, keď bol ešte na funkcii predsedu Národnej rady SR? Ozaj, koľkože sociálnych samovrážd sa spáchalo v Bielorusku za vlády Lukašenka, v porovnaní so Slovenskom za vlády Mikuláša Dzurindu? Nepochybne, že na tieto samovraždy by Slovensko vyhralo minimálne v pomere 9:1. Takto by som mohol predkladať desiatky a desiatky argumentov. Väčšina by vyznela v prospech Lukašenka. Nie preto, že by som ho miloval. Ale preto, že sa držím konkrétnych faktov.

 

Paradoxné je, že všetci títo plačkovia nad stavom bieloruskej demokracie nejako zabúdajú hovoriť, že v súčasnom geopolitickom zápase najsilnejšie mocenské sily potrebujú získať nielen kontrolu nad bieloruskými prírodnými zdrojmi a plynovým tranzitom, ale aj ropou. Hlavne ale, kontrolovať trasu medzi Ruskom a Európou, kde má Bielorusko významnú geopolitickú a strategickú polohu, čím by sa im podarilo izolovať samotné Rusko. O toto sa tu v skutočnosti hrá. Lebo sionisticko-židovská a zločinecko-zlodejská bankárska lichva zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, ako aj kadejaké sadisticko-fašistické pravicové monštrá typu Dzurindovcov, Miklošovcov, Zajacov, Kaníkovcov či im podobných, ako aj kadejakí pseudonárodniari typu Slotu, Mečiara a spol., ktorí by po porážke Lukašenka sa dostali k ekonomickej moci, by bieloruskému národu predviedli, ako tá demokracia a sloboda na americký a sionisticko-židovský a domáci zbojnícky spôsob vyzerá. Ako sa pri rozkrádaní štátneho majetku dokážu dohodnúť aj naoko najväčší politickí a ideologickí nepriatelia so zahraničnými zbojníkmi a bankármi.

 

K tomu, aby im tieto zámery vyšli aj v Bielorusku, potrebujú zmagorených, zaslepených, naivných a protestujúcich protilukašenkovských demonštrantov, občas policajne zmlátených, alebo inak prenasledovaných. Popredný slovenský pravičiar, odborník na všetko a polyhistor z kategórie najintelektuálnejších intelektuálov František Šebej to veľmi presne vystihol v časopise týždeň, č. 13/2006 v článku pod nadpisom – Osudy revolúcií, strana 13, citujem: „Demokracia nie je čosi, čo si automaticky želajú všetci, a podobne je to i so slobodou. V krajine musí byť takých ľudí väčšina, A MUSIA SI SLOBODU A DEMOKRACIU NATOĽKO CENIŤ, ABY RISKOVALI PRENASLEDOVANIE, STRATU ZAMESTNANIA A MOŽNO AJ ŽIVOT.“

 

Preto zastávam názor, že život za slobodu Bieloruska by najprv mali položiť všetci tí, ktorí sa pasovali, alebo boli Západom pasovaní za vodcov, či hlavné postavy tejto frašky pod názvom, hra na demokraciu. A samozrejme, sú za to dobre platení v dolároch či eurách. Prípadne, ak by im prišli na pomoc všetci tí šebejovci aj s redaktormi časopisu týždeň s jediným cieľom – aj za cenu vlastných životov prispieť k porážke Lukašenka.

 

Vladimír Pavlík

    

 

              

 

    

 

    

Hlavná stránka