Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Poblúznené sociálne vidiny pravicového intelektuála Františka Šebeja

Nepochybujem o tom, že ponovembrový expolitik, exposlanec, angažovaný občan a publicista František Šebej je vzdelaný a múdry človek. Rozumie zahraničnej politike, má bohaté vedomosti z histórie, psychológie, filozofie, ovláda cudzie jazyky, miluje nesebakriticky Václava Havla, dokáže urobiť hlboké sondy do duší svojich oponentov, nenávidí fašizmus, možno aj komunizmus, vojnový Slovenský štát, porušovanie ľudských práv, hlboko ho dokáže dojať holokaust spáchaný na Židoch, pričom ale nejako zabúda na ponovembrový ekonomický holokaust páchaný na veľkej časti slovenských občanov.

Nemá v láske nevzdelaných a hrubých ľudí, ako politik hovoril o slobode a rovnosti. Bol zástancom toho, aby každý sa mal, či mal možnosť sa postarať sám o seba. Pri tom ale nejako pozabudol, že šance na postaranie sa samých o seba neboli pre všetkých rovnaké. Nie všetci môžu byť zločinecko-zlodejskými politikmi.

Voči vulgarizmom či primitivizmom svojich oponentov, alebo, ich neznalosťou danej problematiky, má neuveriteľný systém obrany. Volá sa to duševná hygiena, v rámci ktorej sa častokrát ako poslanec slovenského parlamentu nezúčastňoval na rôznych polemikách, prebiehajúcich priamo v parlamente, ktoré neboli, aspoň podľa neho, v súlade s dobrými mravmi, vychovaním a slušnosťou.

Preferoval a preferuje vzdelanie, a len vzdelaní ľudia by mali podľa neho rozhodovať, alebo riadiť štát. Škoda len, že jeho duševná hygiena mu zatiaľ nedovoľuje, alebo nedovolí povedať, že súčasné zločinecko-zlodejské a štátno-teroristické Slovensko, praktizujúce systém kolektívnej viny podľa najtvrdšej fašistickej ideológie na istých skupinách obyvateľstva, hlavne v sociálnej sfére, tu nezaviedli radoví občania, ani nevzdelanci, ale vysokoškolsky vzdelaní ľudia – politici, v drvivej väčšine označkovaní kadejakými skratkami – JUDr., MUDr., Prof., Doc., Ing., RNDr., PhDr., Mgr, z ktorých niektorí sú nielen kandidátmi vied, ale niektorí majú dokonca aj vysoký kredit u kadejakých pochybných spolkoch typu Svetovej banky, či Medzinárodného menového fondu.

Škoda, alebo chvalabohu, vlastne ani sám neviem, či je to dobre, alebo zle, keď ľudia jeho typu majú medzi občanmi minimálnu podporu. Oni ale majú pocit, že chyba je hlavne v ľuďoch, ktorí ich vraj nedokážu pochopiť. Je to jedna z ich základných chýb, lebo, taká je nielen realita, ale aj určitý druh noblesy, aby aj ten vyše či maximálne vzdelaný, sa ako prvý snažil pochopiť toho menej vzdelaného. Lebo nie každý z nás môže byť rozumovo, alebo svojim myslením na primeranej úrovni. Možno, že pri svojej pýche a bohorovnosti, pasujúc sa častokrát za elitu národa, vlastne, nepochopenú elitu národa, ako keby žili len vo vlastnej ulite, mysliac si, že keď mozog vzdelaných, ale aj menej vzdelaných, či nevzdelaných, ako hmota je prakticky rovnaký, nedokážu pochopiť, že napr. aj pojem vzniku myšlienky vo vzdelanom mozgu, alebo menej vzdelanom mozgu, či aj v tom nevzdelanom, je relatívne odlišný. A preto ani väčšina z tých najvzdelanejších doteraz nerozmýšľala o tom, ako tá myšlienka vlastne vzniká, alebo, či má alebo nemá v priestore nejaký záchytný (odrazový) bod.

František Šebej, ale aj jemu podobní pravicoví intelektuáli, napriek svojej múdrosti a vzdelaniu, (o niektorých možno hovoriť aj ako o polointelektuáloch), “obohatili” či dali Slovensku aj politikov, o ktorých možno povedať, že patria do kategórie zločinecko-zlodejskej luzy s vysokým stupňom fašistického cynizmu. Dokonca ich možno zaradiť aj medzi vrahov slovenských občanov. Jedná sa napríklad o ekonomického Mengeleho a súhrn treťotriedneho ekonomického diletanta a špičkového ekonomického zločinca, toho času ministra financií Ivana Mikloša, alebo terajšieho ministra práce , sociálnych vecí a rodiny Ľudovíta Kaníka.

Múdrosť Billa Bakera kontra debilita a cynizmus slovenských politikov

O sociálnej politike som toho prečítal pomerne dosť. No nič z toho na mňa tak nezapôsobilo, ako úvahy a s nimi spojené následné riešenia od Američana žijúceho 13 rokov na Slovensku Billa Bakera, ako to bolo uverejnené v týždenníku Týždeň č. 52-53/2004. Svojou úrovňou sa mu priblížil aj článok od Františka Šebeja – Poškodené duše, nadväzujúci na Bakerov článok – Americký príbeh. Tvrdím, že keby tento Američan sa po novembri 1989 stal trebárs slovenským premiérom s neobmedzenými právomocami, ktoré by mu umožňovali nielen podľa vlastnej vôle si vybrať svojich spolupracovníkov, ale mať aj posledné slovo pri realizácii zákonov, tak Slovensko by bolo na vysokých hodnotových rebríčkoch nielen v ekonomických a sociálnych kódexoch, ale aj morálnych, mravných a ľudských.

Naša smola, slovenská smola, bola a je v tom, že po novembri 1989 sa k moci dostali tie najzavrhnutiahodnejšie tlupy vyvrheľov a odpadu slovenského národa s profesiou – politik. Pod rúškom slobody, demokracie a ľudských práv tu rozkradli, zdevastovali a vytunelovali všetko, čo sa dalo rozkradnúť, zdevastovať a vytunelovať. Fašistickými metódami, no nie už tými podobnými z Osvienčimu, ale cez ekonomický holokaust, ktorý nazvali ekonomické a sociálne reformy, tu duševne povraždili stotisíce nevinných ľudí. Dôchodcov, nezamestnaných, telesne a zdravotne postihnutých, sociálne odkázaných, ale aj väčšinu strednej vrstvy. Niektorí z nich svoje bezvýchodiskové situácie riešili aj samovraždou. Ich vrahovia sa volajú ponovembroví slovenskí politici. A to ešte nehovorím o desaťtisícoch rozvrátených manželstvách v mene ich fašisticko-antisociálnych zákonov, alebo o pocitoch menejcennosti nielen dospelých či ich detí. Ľudské utrpenie sa stalo súčasťou ich pracovných metód v mene ich politického kupčenia, cynizmu, rozkrádania, alebo ich zvrhlosti, častokrát spojenej s politickou prostitúciou.

Krása sociálnej politiky v podaní Billa Bakera spočíva vlastne v jej čistote. Je to neuveriteľné, ale je to tak. Realizovať to ale na slovenské pomery by znamenalo okamžité zavedenie trestu smrti, s okamžitými popravami konkrétnych politických zločincov – tzv. šokovou terapiou. Čo najviac a čo najrýchlejšie. Jediné, čo mi v úvahách Billa Bakera a Františka Šebeja chýba, že nedokázali či možno nechceli pomenovať hlavný dôvod sociálnej biedy ako aj ich následkov – vydrancovaná, vykradnutá a vytunelovaná slovenská ekonomika, v mnohých prípadoch dokonca zákonnou cestou, pripravenou zločinecko-zlodejskými politikmi. Peniaze, ktoré mali byť na rozvoj, ostali v rukách malej menšiny, ktorým opätovne tvoria hodnoty a zvyšujú ich životnú úroveň. Samozrejme, že na úkor poškodenej väčšiny.

Súhlasím s Františkom Šebejom a Billom Bakerom, že: Rôzne sociálne dávky a výhody, a predovšetkým podpory v nezamestnanosti, zhltnú neprimerane veľkú časť finančných prostriedkov štátov. Nemožno to donekonečna riešiť zvyšovaním daní, lebo ich rast môže zadusiť podnikanie a v konečnom dôsledku tak znásobiť počet nezamestnaných. Dúfam, že pokiaľ k týmto myšlienkam dám vyjadrenie, že aj tu možno za hlavných vinníkov označiť politikov, tak nepoviem nič nového.

Za mimoriadne zaujímavú a hodnú diskusie možno považovať ďalšiu myšlienku Billa Bakera, že peniaze treba dávať iba za čosi, teda za prácu. Pokúsme sa túto myšlienku rozobrať na slovenských politikoch. Skutočná realita je, že za zločinecko-zlodejskú činnosť, za duševné vraždenie veľkého počtu občanov, alebo za ich doháňanie k samovraždám ešte berú nadštandardné finančné ohodnotenie. Teda, jedná sa o privilegovanú vrstvu parazitov, darebákov a darmožráčov, skutočnej luzy a odpadu slovenského národa.

Úplne jednoznačne možno súhlasiť aj s ďalšou myšlienkou, citujem: Bezmocnosť tých, ktorí sú dlhodobo odkázaní na sociálne dávky, je postupne naučenou bezmocnosťou zoči-voči nevšímavému svetu, ktorý dáva peniaze, ale nedáva šance. S istými výhradami možno ale polemizovať s ďalšou myšlienkou, citujem: Skutočným sociálnym cítením je aj starosť o dôstojnosť a dušu tých, ktorí žijú v nedostatku, nielen starosť o ich žalúdok.

Nechcem byť ani sarkastický ani škodoradostný, no chýba mi tu jedna základná myšlienka, že človek s prázdnym žalúdkom nieže by nechcel, ale ani nebude mať záujem rozmýšľať o dôstojnosti duše. A pokiaľ by aj rozmýšľal, napadlo by mu niečo reálne a uskutočniteľné s prázdnym žalúdkom?

Vladimír Pavlík

Hlavná stránka