Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Odhalené a potvrdené mýty a klamstvá o novembri 1989

(2. časť)      I.časť

S odstupom času si stále viac a viac uvedomujem, akú neuveriteľne záslužnú, možno najzáslužnejšiu úlohu v mediálnej oblasti po novembri 1989, teda, od svojho vzniku, až do svojho zániku, tu zohrali Necenzurované noviny. Hlavne svojim faktografickým obsahom, ale aj témami, o ktorých v tom období nemal nikto odvahu písať. Súčasná doba mi dáva plne za pravdu. Nebol by problém sa dnes vysmievať mnohým politikom, intelektuálom, polointelektuálom, alebo, v tom období na objednávku vyklonovaným tzv. investigatívnym novinárom, ktorí spoločne mali na adresu týchto novín len slová pohŕdania, posmechu, výčitiek a spochybňovania. Je síce pravdou, že v týchto novinách sa vystriedalo množstvo rôznych ľudí, rôznych charakterov, od zbabelcov a hochštaplerov idúcim len o peniaze, konfidentov či záškodníkov, ale aj ľudí statočných a odvážnych, ktorí, žiaľ, boli v menšine. To, že boli v menšine, bolo hlavne vinou tých, ktorí nielen dokázali manipulovať s Petrom Cibulkom, ale aj to, že častokrát bol pod ich vplyvom a podľahol ich bludom.

Istý Václav Havel v roku 1993 tieto noviny nazval stokou lží a klamstiev. Práve ten Havel, ktorý doteraz parazituje na mene profesora Patočku, no nemal odvahu sa pripojiť k autorovi tohto článku, ktorý po novembri 1989 dával trestné oznámenie na tých zločincov, ktorí ho za bývalého režimu dohnali k predčasnej smrti. Čoho sa bál, alebo obával? Fuj, takto poprieť pravdu a lásku, ktorou sa neustále oháňal a oháňa.

V mene tzv. západnej demokracie a vlastných zapredancov

Niekoľkokrát som už zdokumentoval, že žiadna zmena politického systému v žiadnom štáte sa nerobí na náhodu. Je dosť dôkazov o tom, že ani československý november 1989, ako to už vo svojej analýze 17. novembra ako prvý napísal dnes už nebohý Miroslav Dolejší, nebol nielen náhodný, ale že sa jednalo o obojstrannú dohodu konkrétnych západných kruhov s významným ekonomickým kreditom, ako aj ich spravodajských služieb, s dopredu vyrobenými tzv. disidentmi a tzv. bojovníkmi za ľudské práva, ktorí v pravých chvíľach dostávali tú správnu reklamu a propagáciu, aby sa takto postupne dostávali do povedomia národa. Veľmi dôležitá bola aj spolupráca s niektorými predstaviteľmi komunistického režimu.

Doposiaľ ešte žiadny ekonóm, alebo odborník v tejto brandži nezmapoval vtedajší reálny stav západnej ekonomiky. Pokiaľ sa aj takéto niečo urobilo, nikdy sa nenapísala skutočná pravda. Aspoň nie v ponovembrovom Československu, či neskôr v samostatnom Česku a Slovensku. Renomovaní ekonomickí odborníci, ale aj finanční žraloci a dravci v západných štátoch si postupne začali uvedomovať, že ak sa nedostanú na ekonomický trh východnej Európy, nezískajú ich lacnú pracovnú silu, dostaví sa nezbytná ekonomická kríza, ktorá by mohla vyvolať viaceré otrasy.

Je úplne naivné si myslieť, že USA, Anglicku, Nemecku, Francúzsku či ďalším ekonomicky vyspelým štátom v Európe a Ázii by vyhovovalo ekonomicky silné Československo, alebo neskôr ekonomicky silné samostatné Česko a Slovensko. Aj preto hneď po novembri 1989 pomocou vlastizradcov a zapredancov z našich vlastných radov, ktorí sa dostali do vysokej politiky, sa začala ekonomická a politická devastácia. S jasným cieľom sa prikročilo k rozbitiu spravodajských a bezpečnostných zložiek, aby v nastávajúcom chaose mohol ku nám vstúpiť a aklimatizovať sa organizovaný zločin, hlavne z krajín ruského bloku. Ekonomické zákony pripravované politickými zločincami z ponovembrových vlád, parlamentov a legislatívy na veľkú radosť židoboľševikov a sionistov boli zámerne nedokonalé, tak, aby pomocou nich konkrétni ľudia z politickej, ekonomickej, podvodníckej, podnikateľskej a bankárskej brandže, ako aj organizovaného zločinu, mohli takto neoprávnene získať stovky a stovky miliárd, pričom sa napr. VEDOME – CEZ NEDOKONALÉ ZÁKONY paralyzovala práca polície, ako aj ďalších zložiek, ktoré proti tomuto mali zo zákona bojovať.

Popredná slovenská sociologička a skutočná odborníčka vo svojom obore Zuzana Kusá, pracovníčka Sociologického ústavu SAV, členka redakčnej rady českých časopisov Biograf a Sociologické studie, členka rady pre doktorandské štúdium na FSV Masarykovej univerzity v Brne a FiFUK v Bratislave v rozhovore pre TV OKO č. 19/2005 povedala:

Bývalý český minister privatizácie Ježek pred piatimi rokmi na istej konferencii tvrdil, že zákony, ktorými sa privatizácia riadila, boli zámerne nedokonalé, aby sa umožnilo obohatiť všelijakým podnikavcom – nechcem povedať podnikateľom. Radový občan nemal šancu v tomto procese uspieť, lebo nemal príslušné zručnosti a znalosti.

O dlhodobej príprave na tieto ekonomické zločiny pripravené ekonomickým oddelením KGB svedčí aj písomný dokument anglického špecialistu na ochranu ekonomických záujmov Johna Millera, ktorý napísal 30. 8. 1990 poradcovi prezidenta ČSFR Václava Havla Jiřímu Křižanovi, citujem z prekladu anglického textu:

Otvorenie hraníc, privatizácia, väčšia osobná sloboda, atď., to všetko sú veci prispievajúce k zvýšeniu rizika a strát a sú nebezpečnými pre majetok a občanov ČSFR.

Že tento zahraničný odborník sa vôbec nemýlil, možno úplne jednoznačne dokumentovať z rozhovoru v denníku Pravda z 8. marca 1994 s vtedajším riaditeľom Úradu finančnej polície PZ pplk. JUDr. Ignácom Behulom. Na otázku, citujem: Je zrejmé, že u nás sa peniaze nelegálneho pôvodu začali vo väčšom rozsahu čistiť, či “prepierať” až vďaka malej privatizácii. Nedalo sa tomu zabrániť?

Odpoveď pplk. Behula je nielen šokujúca, ale zároveň aj dokazuje, že bandy zločinecko-zlodejských vyvrheľov z ponovembrových vlád a parlamentov aj jedenásť rokov od tohto rozhovoru s podporou ekonomických fašistov a ekonomických úchylákov zo Svetovej banky

( neskôr doložím ) naďalej ničia slovenskú ekonomiku.

Citujem jeho odpoveď: Skúsme si sprítomniť spomínané obdobie. Štát v rámci zmeny spoločenského systému a vlastníckych vzťahov si predsavzal sprivatizovať obrovské množstvo objektov rýchlym tempom. Využitie tradičných foriem privatizácie však predpokladá, že jednotlivec disponuje značným množstvom finančných prostriedkov, či už vlastných, alebo cudzích zdrojov. Ako viete, vnútorné úverové zdroje nemohli uspokojiť požiadavky všetkých záujemcov o dražby. A tak sa prijala zásada, že nie je POTREBNÉ preukazovať spôsob nadobudnutia peňazí. Ba nebola prijatá ani právna norma, ukladajúca občanom povinnosť oznámiť stav svojho majetku. Platný zákon o bankách NEPOZNÁ osoby “prepierajúce” špinavé peniaze. Skrátka, záujem urýchliť proces privatizácie sa POVÝŠIL nad princíp tzv. čistých peňazí. A tým sa vytvoril priestor pre legalizáciu príjmov, získaných nezákonným spôsobom. A nielen to: beztrestné investovanie nelegálne nadobudnutých finančných zdrojov do procesu privatizácie otvorilo hospodárske zázemie pre skupiny osôb páchajúcich ďalšiu organizovanú trestnú činnosť S NEBEZPEČENSTVOM ICH PRENIKNUTIA DO ŠTÁTNYCH A POLITICKÝCH ŠTRUKTÚR.

Na ďalšiu otázku redaktora, citujem: Ak ste o tom všetkom vedeli, podávali ste získané informácie príslušným vládnym orgánom?, pplk. Behul odpovedal: Samozrejme, áno. Využitie týchto operatívnych informácií však bolo problematické. Platil tu vyšší princíp, o ktorom som sa už zmienil, A OKREM TOHO ORGÁNY ČINNÉ V TRESTNOM KONANÍ USTAVIČNE NARÁŽALI NA LEGISLATÍVNE BARIÉRY, o ktorých ešte budem hovoriť.

Aj táto odpoveď jednoznačne ukázala, že nie orgány činné v trestnom konaní boli tou nečinnou brzdou, ale že ochrancami ekonomických zločinov boli konkrétni zločinci, zlodeji a sabotéri z vtedajšej ponovembrovej vlády, parlamentu a legislatívy.

Prognostik a analytik Pavol Kárász v Národnej obrode z 22. 10. 2001 v článku Politické majetky odtekajú do zahraničia, str. 1 a 5 hovorí: Zárodkom budúceho bohatstva bola tzv. malá privatizácia. Peniaze z tejto vlny privatizácie sa mohli následne “točiť” v nelegálnej ekonomike, a následne sa legalizovať prostredníctvom štandardných podnikateľských aktivít. Práve táto privatizácia sa všeobecne považuje za jednu z východiskových pozícií na budovanie siete regionálnych štruktúr podsvetia.

Že politici vedome bránili a bránia čestným policajtom bojovať proti týmto neduhom, dokumentuje aj rozhovor s prvým viceprezidentom Prezídia Policajného zboru Jaroslavom Spišiakom v denníku Národná obroda z 7. 11. 2001, teda, sedem rokov po rozhovore denníka Pravda s pplk. Behulom, ktorý som tu prezentoval.

Hneď na prvú otázku, citujem: Je vôbec polícia schopná objasňovať ekonomickú trestnú činnosť?, odpovedal aj takouto vetou: Takisto pretrvávajú legislatívne medzery, ktoré nám neumožňujú postihovať skutky, ktoré spoločnosť síce považuje za protizákonné, ale podľa platného stavu sú v skutočnosti iba v rozpore iba s dobrými mravmi.

Na ďalšiu otázku, citujem: Mohla by sa takáto rozsiahla trestná činnosť páchať bez vedomia a skrytého súhlasu najvyšších predstaviteľov štátnej moci?, policajný viceprezident odpovedá: BOLO BY TO NEMOŽNÉ BEZ ZAINTERESOVANIA ČASTI OFICIÁLNYCH KRUHOV.

Že politici dokázali, obrazne povedané, svojim deťom a mladším súrodencom z organizovaného zločinu vylepšiť podmienky na páchanie trestnej činnosti, svedčí aj ďalšia otázka, citujem: Predstavuje mafia pre Slovensko väčšie nebezpečenstvo ako v polovici 90. rokov?, odpovedá nasledovne: Štruktúry súčasného organizovaného zločinu sú rizikovejšie ako v minulosti, pretože disponujú oveľa väčšími finančnými prostriedkami a sieťou kontaktov na predstaviteľov štátnej moci. A tým pádom hrubo narušujú ekonomické záujmy štátu. Medzinárodné skupiny majú záujem legalizovať svoje zisky na území Slovenska. Škody tohto pôsobenia nepociťujeme na ulici, ALE V ZNIŽOVANÍ PRÍJMOV ŠTÁTNEHO ROZPOČTU A PRI TVORBE HRUBÉHO DOMÁCEHO PRODUKTU. ( Tu ako autor dotyčného článku podotýkam, že tieto chýbajúce peniaze zločinci, zlodeji a vrahovia Dzurinda, Mikloš, Zajac, Kaník, Rusko a im podobní z tejto vlády a parlamentu zdierajú pomocou tzv. ekonomických reforiem z dôchodcov, telesne a zdravotne postihnutých, dlhodobo nezamestnaných, sociálne odkázaných, lekárov, učiteľov, skrátka, nás všetkých, pod dohľadom ekonomických fašistov a ekonomických úchylákov zo Svetovej banky )

Pripomeňme si tu text sľubu, ktorý skladajú členovia ponovembrových vlád a parlamentov: Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.

Aplikujme tento sľub napríklad na známeho politického prelietavca Ivana Šimka, ktorý je vo vysokej politike nepretržite od novembra 1989. Keď bol na funkcii ministra vnútra SR, tak pre Národnú obrodu z 8. 9. 2001 povedal: Stretávame sa s prípadmi, keď je verejne známe, kto rozkradol firmu, len akosi sa to nedá dokázať. Tak toto dokáže povedať politik s dvomi vysokými školami – ekonomickou a právnickou. Preto si znovu položme otázku, či títo politici sú tak tupí, alebo to robia zámerne? Odpoveď je jednoznačná. Robia to zámerne a v spolupráci s cudzou štátnou mocou – Svetovou bankou, Medzinárodným menovým fondom a im podobnými spolkami.

Za akým účelom sa realizovalo ekonomické drancovanie Slovenska

Tvrdím, a realita mi dáva za pravdu, že svetové sily zla - Antikristove spoločenstvá, si vybrali Slovenskú republiku za cieľ svojich zvrátených pokusov. Ekonomických a ľudských. Samozrejme, za účinnej pomoci ponovembrových politikov. Záverečným výsledkom by malo byť, aby za 60 – 80 rokov prestal existovať svojbytný slovenský národ. Prípadne, aby tu z neho ostala nejaká menšina bez rozhodovacích právomocí na vlastnom území, v tom čase už možno považovaná za menejcennú rasu.

Prvým a základným cieľom týchto svetových spoločenstiev zla po novembri 1989 bolo dostať Slovensko do svojej ekonomickej závislosti. Treba ale pripomenúť, že pokiaľ pred novembrom 1989 bolo Slovensko závislé na Sovietskom zväze a RVHP, dnes je závislé na Svetovej banke a jej pochybných satelitoch. Preto za týmto účelom sa začali propagovať dva faktory – privatizácia a ekonomické reformy.

Začnime od privatizácie. A hneď na začiatok si položme otázku, pokiaľ by sa napr. v USA či Anglicku privatizoval štátny majetok, či by sa zvolil taký systém, ako na Slovensku? Odpoveď je úplne jednoznačná – nie, nezvolil by sa. Pokiaľ štát predáva svoj majetok, a na Slovensku sa tomu hovorilo majetok ľudu, tak štát musí z tohto predaja zákonite získať finančný prínos – zisk. To znamená, že za všetko, čo sa na Slovensku privatizovalo, tak majitelia týchto sprivatizovaných subjektov mali platiť peniazmi, ktoré neboli majetkom slovenských bánk, či samotného štátu. Platiť sa malo peniazmi zo zahraničia, pokiaľ oni ako budúci vlastníci takúto sumu nevlastnili, ktoré sa potom mali využiť na rozvoj a prospech samotného štátu, teda, nás všetkých. Mali sa investovať do školstva, zdravotníctva, výskumu a vedy, sociálneho rozvoja, na vybavenie polície príslušnou technikou a primeraným finančným ohodnotením, ako aj na rozvojové programy.

Je len logické, že pokiaľ by nový slovenský majiteľ či majitelia získali strategické podniky na Slovensku za kapitál vo forme pôžičky zo zahraničných bánk, alebo vyspelých zahraničných koncernov, bolo by automatické, že do dozorných rád a ďalších riadiacich orgánov by si tieto banky a koncerny dosadili svojich ľudí, ktorí by nedovolili, aby sa takto sprivatizované podniky vytunelovali a vykradli skupinou ľudí prepojených na vysokú politiku a organizovaný zločin.

Lenže na Slovensku bola úplne iná réžia. Nová garnitúra majiteľov v mene zločinecko-zlodejských politikov mala úplne iné plány. Z našich bánk získali úvery, ktoré sa nielen vo väčšine nesplatili, ale ešte sa rozpredali najlukratívnejšie časti týchto podnikov. Peniaze získali opätovne títo novodobí zbojníci. To ale ešte nebolo všetko. Z ďalších úverov na technologický rozvoj týchto podnikov sa v skutočnosti nič neinvestovalo, peniaze sa prelievali na súkromné kontá a fabriky či podniky sa vedome (umelo) privádzali do krachu. Ktovie, ako by sa zatváril taký Mečiar, Dzurinda, Mikloš a im podobní, keby som im napr. navrhol, že hodlám kúpiť ich nemovitosti, alebo ich časti, súhlasil by som nimi s navrhovanou cenou, a potom by som ich samotných požiadal, či by mi túto sumu nepožičali zo svojho, a ňou by som im potom splatil dotyčné nemovitosti, pričom peniaze od nich požičané by som im nevrátil. Pochybujem, či by s tým súhlasili. Veď tu by predsa išlo o ich osobný majetok.

Ekonomickí zbojníci zo Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu či im podobných spolkov si mohli medliť ruky. Ich čas začína prichádzať. To, čo sa tu v mene zločinecko-zlodejských politikov národnosti slovenskej rozkradlo a vytunelovalo, ako by to ekonomickým fašistom a ekonomickým úchylákom zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu vôbec neprekážalo. Na rad prichádzajú ďalšie pokusy na účet slovenských občanov. Volajú ich reformami. Aby som bol presný, ekonomickými reformami.

Základným cieľom každej tzv. ekonomickej reformy na Slovensku je ožobračovanie radového občana a zbohatnutie bankárov, politikov, zahraničných poradcov, politických lobistov a im podobných. Keď napr. v mene politikov organizovaný zločin či tzv. šedá ekonomika pripravia tento štát o desiatky či stovky miliárd korún, ktoré potom samozrejme tomuto štátu chýbajú, politickí zločinci tieto miliardy sa snažia získať zdieraním radových občanov v mene ich tzv. reforiem a zadlžovaním sa Slovenska u Svetovej banky. Ja osobne tomu hovorím – ekonomický holokaust na väčšine radových slovenských občanoch. Teda, žiadny záujem zo strany politikov zaviesť také zákony, ktoré by tomu mali zabrániť.

Ako sa realizuje likvidácia a strata svojprávnosti slovenského národa

V prvom rade ide o to, aby slovenský občan ako jedinec sa dostal do štádia, keď už nebude mať vo svojom vnútri žiadne hodnoty. Nebude slobodne myslieť a nedokáže sa brániť. Práve preto musí žiť v neustálych stresoch, s pocitom vlastnej bezmocnosti. Ako som už na začiatku napísal, zánik slovenského národa, alebo dosiahnutie jeho stavu do nejakej nič nehovoriacej menšiny, nie je vecou desiatich či dvadsiatich rokov. Je to obdobie 60 – 80 rokov.

Zmapujme si teraz, aké škody sa na slovenskom národe napáchali v prvej fáze, trvajúcej 15 rokov. Cez ekonomické zločiny vlastní politici tohto štátu dohnali vlastných spoluobčanov do štádia, že nie je záujem o zakladanie rodín, rozširovanie potomstva, lebo to nedovoľuje ekonomická realita. Podaril sa odbúrať pojem “rodina”, ktorý sa nahradil pojmami “peniaze” a “kariéra” za každú cenu. Stratila sa ľudskosť. Žena, ako hlavný nositeľ plodenia detí, rozdávania lásky k deťom, manželovi či svojmu okoliu, teda vecí, ktoré geneticky získala od Boha (prírody), bola cez ekonomiku od tohto odrhnutá.

Treba sa tiež zamyslieť nad záškodníckou činnosťou židoboľševikov a sionistov zo Svetovej banky, ktorú páchajú voči Slovensku. Načo sú nám vlastne od nich pôžičky? A k čomu vlastne slúžia? Berieme od nich pôžičky, vedome sa zadlžujeme, čím vlastne sme umožnili, aby o nás rozhodovali úplne cudzí ľudia. Veď to, čo nám tieto cudzie inštitúcie doposiaľ požičali, je len úbohých desať percent toho, čo sa u nás za posledných 15 rokov rozkradlo, hlavne v mene politikov národnosti slovenskej.

Kto si ešte spomenie na výzvu štrnástich katolíckych biskupov začiatkom júla 1996 na podporu života, keď vyjadrili hlboké znepokojenie nad tým, že na Slovensku dochádza k nevídanému poklesu pôrodnosti. Už vtedy skonštatovali, že tento trend je taký prudký a hlboký, že pri dlhšom pretrvávaní môže vážne ohroziť i SAMOSTATNÚ EXISTENCIU NÁRODA. Ak by pôrodnosť bola taká nízka alebo nižšia ako v roku 1995, počas života jednej generácie by sa počet obyvateľov Slovenska zredukoval o 20 až 25 percent a počas troch generácií o viac než polovicu.

Ďalším mimoriadne nebezpečným prostriedkom nielen pri postupnej likvidácii vlastného národa, ale aj strate vlastnej identity, sú drogy. Nepoviem nič nové, pokiaľ skonštatujem, že drogy ohrozujú celistvosť tohto štátu!!! A štát by sa mal primerane brániť. Nielen okamžitým trestom smrti a stratou majetku tých, ktorí tento mor šíria, ale zakomponovať priamo do zákona, že kto drogy vyrába a ponúka, ohrozuje nielen ekonomickú celistvosť tohto štátu, ale sa dopúšťa aj závažných zločinov proti občanom tohto štátu.

Zastávam názor, že dozrel čas, aby tu vznikol Občiansky tribunál, ktorý by toto nielen zmapoval, hľadal východiská, ale aj pripravil verejnú obžalobu na tých, ktorí Slovensko do tohto stavu dostali. Lebo tento ekonomický holokaust je prvým krokom k strate našej identity, ktorú sme už aj tak spolovice stratili. Žiadny volič nevolí politika preto, aby sa po zvolení stal z neho zločinec. Volí ho preto, aby tomuto národu slúžil.

Vladimír Pavlík

Hlavná stránka