Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Trest smrti je nutná obrana voči politickým zločincom

         Novodobá či historická skúsenosť ukazuje, že pokiaľ v nejakom štáte došlo k zmene režimu, nikdy sa nejednalo o náhodu, ktorá by sa nerozohrala a nezrealizovala bez vedomia tajných služieb. V ponovembrovom Československu sa nám poblúznené skupinky polointelektuálov či kadejakých kaviarensko-recepčných bojovníkov snažia tvrdiť, ako študenti v novembri 1989 zvrhli komunistickú totalitu a ako pravda a láska zvíťazila nad lžou a nenávisťou.
Ešte nikdy v histórii komunistickej diktatúry v Československu si komunisti nedovolili páchať také ekonomické zločiny, ako práve po novembri 1989, keď havlomodlárska nomenklatúra presadila a poľudštila heslo: Nie sme ako oni. Výsledky sa dostavili v podobe krutej reality. Pretransformovaná prednovembrová komunisticko-eštebácka prašivina sa nám za toto poľudštenie aj patrične odplatila. V ekonomickom drancovaní či v ekonomickej genocíde voči vlastnému národu niekoľkonásobne predbehli aj tých najotrlejších fašistických zločincov. V jednom šíku s kadejakými pravicovými klausovsko-miklošovskými ekonomickými diletantmi či novovykvasenými tzv. ekonomickými reformátormi, z ktorých väčšinu možno zaradiť do kategórie niktošov s pofidernými predstavami o živote bez poznania reality, za účinnej pomoci a spolupráce časti ponovembrovej garnitúry zbojníkov z bankových, politických, podnikateľských a mafiánsko-zločineckých kruhov, s legislatívnou a zákonnou podporou členov ponovembrových vlád a parlamentov, spáchali na väčšine slovenských občanov také ekonomické zločiny, aké sa tu nenapáchali od roku 1918 do novembra 1989. V súčasnosti už možno hovoriť aj o ekonomickej genocíde zo strany nielen mečiarovskej, ale aj súčasnej dzurindovskej politickej garnitúry. Jedným z cieľov tejto ich zločineckej a zlodejskej politiky je aj postupné znižovanie stavu slovenského národa, aby neskôr, za 90-120 rokov bol majoritnou menšinou vo vlastnom štáte. Vedomé ožobračovanie hlavne učiteľov, či iných skupín intelektuálnych vrstiev, ako aj tých sociálne slabších vrstiev obyvateľstva má svoj cieľ: pomocou ekonomickej biedy zabrániť rodeniu detí v týchto vrstvách.

Privatizácia po slovensky

         Dňa 30. 8. 1990 poslal špičkový anglický odborník na ochranu ekonomickej bezpečnosti John Miller vtedajšiemu poradcovi prezidenta Havla Jiřímu Křižanovi list, ktorého kópiu vlastníme, ponuku na spoluprácu, kde je aj takáto pasáž: Otvorenie hraníc, privatizácia, väčšia osobná sloboda, atď., to všetko sú veci prispievajúce ku zvýšeniu rizika strát a sú nebezpečnými pre majetok a občanov ČSFR. (preklad z anglického textu) Že pán Miller dobre vedel o čom hovorí, dokazuje aj dnešná realita ekonomického rabovania za posledných 14 rokov, zaštíteného pojmom - privatizácia, ako aj z toho spôsobené následky. Pod pojmom privatizácia sa rozumie prevod či prechod štátneho majetku do súkromných rúk, samozrejme aj s patričným ziskom pre štát. To znamená, že pokiaľ niečo sprivatizujem, zaplatím za to sumou, ktorú si požičiam nie zo štátneho na Slovensku, ale trebárs v Nemecku, USA či Rakúsku. Ten, alebo tí, ktorí mi túto sumu požičajú, majú nielen plné právo ma kontrolovať, ako s týmto majetkom hospodárim, ale aj dozerať, aby to poriadne fungovalo. Aká bola ale slovenská realita. V intenciách vypracovaných ekonomickým oddelením KGB niekoľko rokov pred novembrom 1989 pre východnú Európu, sa z privatizácie urobila rabovačka štátneho majetku sprevádzaná nebývalými podvodmi a korupciou, kde bodovali jednotlivci spriaznení s tými politickými stranami, ktoré boli práve vtedy pri moci. Platenie či splácanie za sprivatizované fabriky a podniky sa vyriešili svojsky. Miesto prínosu konkrétnych súm do štátnej pokladnice, novodobí privatizéri dostávali pôžičky z našich bánk, a tak to aj vyzeralo. Mnohé sprivatizované podniky títo gauneri rozkradli, vytunelovali, peniaze si vyviezli za hranice, doma a v zahraničí si postavili honosné vily a paláce, ľudí poprepúšťali, a nakoniec takto vypľundrované podniky predali zahraničným investorom. A bežnou samozrejmosťou sa stalo, že peniaze, ktoré im banky požičali, nikdy im vrátené neboli. Dnes možno konštatovať, že títo politickí a privatizační zločinci umožnili rozkradnúť, alebo rozkradli od novembra 1989 až po dnešok okolo 900 miliárd korún, ktoré tu samozrejme chýbajú. A to je len minimálny odhad.

Bezbrehý cynizmus politických zločincov

        Je len logické, že za tieto rabovačky malo byť na Slovensku utratených minimálne 200 konkrétnych zločincov a zlodejov z ponovembrových vlád, parlamentov či z radov zlodejských privatizérov, skorumpovaných bankárov, vysokých štátnych úradníkov, pokiaľ si to doba vynúti, že tu začne platiť zákon o treste smrti. Táto očista bude základným krokom k demokratickému a právnemu štátu.
Nie je predsa možné, aby títo politici nesúci hlavnú zodpovednosť za tento stav, vulgárnym a cynickým spôsobom to prenášali na plecia radových občanov. Zoberme si napríklad takého ministra financií Ivana Mikloša. Tento špičkový ekonomický zločinec a ekonomický Mengele nám tu už roky prezentuje rôzne bludy o nevyhnutnosti reforiem. Pýtam sa, akých reforiem? Možno za reformu považovať, pokiaľ v mene politických zločincov sa tu za 14 rokov rozkradnú stovky a stovky miliárd korún, oni sú pritom stále beztrestní a Ivan Mikloš nám tu bohorovne tvrdí, že neustále pokračujúce zdražovania zaobalené do tzv. reforiem sú nevyhnutné? Pýtam sa, a čo tých minimálne rozkradnutých 900 miliárd? Veď tie peniaze predsa existujú. Majú ich konkrétni ľudia. Buď v hotovosti, alebo v inom hnuteľnom či nehnuteľnom majetku. Akým právom?
Ďalším Miklošovým tromfom sú zahraničné investície na Slovensku. Pozrime sa na to trochu aj z druhej strany. Zločinci, zlodeji a sabotéri z ponovembrových vlád a parlamentov urobili zo slovenských občanov jednu z najlacnejších pracovných síl, čo samozrejme západným či iným cudzím investorom dokonale vyhovuje. Napríklad auto firmy Volkswagen vyrobené na Slovensku, alebo v Nemecku, sa predáva za rovnakú cenu. No mimoriadne veľký rozdiel je v platoch nemeckých a slovenských pracovníkov tejto firmy v Nemecku a na Slovensku. Povedzme si to celkom otvorene, že na tomto zarábajú hlavne ekonomiky tých krajín, ktoré tu tieto investície dajú. Treba ale taktiež povedať, že niektorí slovenskí odborníci na vysokých riadiacich postoch v bratislavskom Volkswagene by boli mimoriadne úspešní aj na najvyšších politických funkciách ekonomického charakteru - na rozdiel od väčšiny tupohlavých politikov z ponovembrových slovenských vlád. A tomu by potom zodpovedala aj primeraná životná úroveň. Zákony by tu mali úroveň a neboli by právnou džungľou. A taktiež by sme tu nepočúvali rôzne bludy bez náhubku tárajúceho ministra hospodárstva Pavla Ruska.

Skutočným zlom a brzdou sú politici

         Celá bieda slovenskej politiky a ekonomiky sa odvíja od toho, aké sa tu prijímajú zákony. Realita od novembra 1989 až po dnešok jednoznačne ukazuje, že za toto všetko nesú plnú zodpovednosť politici. Možno úplne jednoznačne konštatovať, že túto ekonomickú a politickú biedu či ekonomickú sabotáž tu robili a robia vedome. Oni sú tým zapáchajúcim odpadom slovenského národa, ale aj príčinou jeho biedy. Miesto toho, aby za pomoci primeraných zákonov o treste smrti už dávno hnili v trojmetrovej hĺbke, majú ešte toľko drzosti a cynizmu, že následky svojich ekonomických zločinov a zlodejín hádžu na plecia nevinných občanov. Metódy, ktoré pri tom používajú sú nielen nezákonné a protiústavné, ale aj cynické a hanobiace ľudskú dôstojnosť.
Uvediem niekoľko príkladov. Keď po skončení vojny medzinárodný tribunál súdil špičkových fašistických zločincov, tak u každého sa prihliadalo na to, aké konkrétne zločiny spáchal. Do jedného vreca neboli hodení napr. tí, odsúdení na trest smrti, s radovými nemeckými vojakmi. Politickí zločinci či už mečiarovskí, alebo dzurindovsko-miklošovskí napriek tomu, že v hlavnej miere túto ekonomickú biedu zavinili, ťarchu za svoje zločiny presunuli na konkrétne skupiny občanov. Bez mihnutia oka sa zrušili objektívne a subjektívne dôvody hmotnej núdze a všetci dlhodobo nezamestnaní boli hodení do jedného vreca, hoci drvivá väčšina z nich chce predsa pracovať. Veď to neboli dlhodobo nezamestnaní, ktorí rozkradli, vytunelovali či zdevastovali tento štát a jeho ekonomiku. Dokonca ani nepripravili a neschválili také zákony, pomocou ktorých sa to robilo a robí.
Nápadne mi to pripomína obdobie rokov 1939-1945, keď po príchode do nemeckých koncentračných táborov boli najprv likvidované skupiny starých a nevládnych ľudí, či občanov židovskej a rómskej národnosti. Je dostatok dôvodov si myslieť, že ponovembroví slovenskí politickí zločinci si tieto metódy, aj keď v inom štýle, osvojili. Hlavne cez ekonomiku. Nepochybujem o tom, že ľudia typu ministra práce sociálnych vecí a rodiny Kaníka a jeho štátneho tajomníka Beblavého, ako aj ten ich usoplený spolok, pokiaľ by boli žili v časoch fašistickej diktatúry, boli by poprednými predstaviteľmi na vymýšľanie spôsobov pri likvidácii určitých skupín občanov. Do tejto kategórie ale možno zaradiť drvivú väčšinu členov ponovembrových vlád a parlamentov za éry Mečiara a Dzurindu. A boli by sa uplatnili aj po vojne, hlavne v gottwaldovskej diktatúre.
Pozrime sa napr. na znenie sľubu v slovenskej ústave, podľa ktorých sa majú riadiť členovia ponovembrových vlád a parlamentov: "Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme občanov. Budem zachovávať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života." Ak si porovnám tento sľub s realitou, teda s ich výčinmi od novembra 1989, boli by ich popravy nehumánne, alebo v rozpore s ľudskými právami? Nie, neboli. Keď sa napríklad zamyslíme nad ďalšou realitou, že slovenskí policajti zaostávajú po technickej a materiálnej stránke za organizovaným kriminálnym zločinom, alebo mafiánskymi štruktúrami, je to len a len vinou politických zločincov z ponovembrových vlád a parlamentov, lebo toto im vyhovuje. A zároveň dokazuje, že oni sú rodičia a nepolitickí kriminálni zločinci sú len ich deťmi.

Vladimír Pavlík



Hlavná stránka