Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Dokedy bude arcibiskup Sokol przniť Kristovu Cirkev na Slovensku?

      (IV.časť)     I.časť     II.časť     III.časť     IV.časť
Sokol 5

Dokedy bude arcibiskup Sokol przniť Kristovu Cirkev na Slovensku?

(5. časť)

Zastávam názor, že najväčším nepriateľom Kristovej Cirkvi na Slovensku je samotná Kristova Cirkev. Keďže sa doteraz nedokázala vzoprieť zlu, ktoré tu arcibiskup Sokol a jemu podobní páchali a páchajú, nám len názorne ukazuje, aká je nielen skutočná sila samotného Antikrista, ale aj ako hlboko klesli tí, ktorí by mali byť predĺženou rukou Ježiša Krista na Slovensku. Nečudujme sa potom, keď tí, ktorí by mali byť predvojom, sa správajú ako to ponížené stádo, že aj zo zbytku národa sa stalo ponížené, slepo veriace a zbabelé stádo. Spoločne vo svojej zbabelosti a poníženosti, ako aj strachu zo samotného zla, sme dospeli až tak ďaleko, že VINU za ekonomické zločiny zo strany novej garnitúry politických zločincov a vrahov z ponovembrových vlád a parlamentov na väčšine vlastných spoluobčanov, a z toho prameniace utrpenie ich veľkej časti, sa tu prenášajú na Kristov kríž. Hovorí sa tomu bezhraničný cynizmus a hrubá urážka Božieho syna. A tých niekoľko statočných kňazov - jedincov, ktorí mali a majú odvahu sa tomuto zlu verejne vzoprieť, na nich tvrdo, kruto, bezcitne a neľútostne dopadá ruka cirkevného kata – arcibiskupa Sokola.

Ježiš by mal na Slovensku čo reformovať

Nepochybujem o tom, že pokiaľ by tento Boží syn mal urobiť na Slovensku reformu a hlavne poriadky vo vlastných radoch, tak jeho pomocníkmi by zaručene neboli ľudia typu arcibiskupa Sokola. Po jeho boku by stáli dovtedy ponižovaní a prenasledovaní kňazi či im podobní, niektorí majúci zákaz vykonávať svoje povolanie len preto, že službu k Bohu považujú za prioritu vo svojom živote. Menovali by sa: Pavol Flajžík, Robert Gombík, Vlado Paserin, Anton Srholec, Ján Sucháň, Ján Krstiteľ Balázs, Gabriel Kožuch, Marián Prachár, Marek Zelíska a im podobní.

Zaujímavá situácia nastala začiatkom decembra 2004 v NR SR. Poslanec Jozef Banáš prišiel s návrhom, aby pred Vianocami – na záver parlamentnej schôdze tu predniesol duchovné slovo katolícky kňaz Anton Srholec. Odhliadnime od toho, že poslanec Jozef Banáš bol Ústavom pamäti národa vylustrovaný ako agent ŠtB. Paradoxné je tu taktiež to, že ako jediný poslanec v parlamente má poslaneckú kanceláriu v azylovom dome, založeným kňazom Srholcom, za ktorú mu platí 27 – tisícový nájom, ktorý v skutočnosti je podporou pre tých najviac bezbranných a sociálne odkázaných bez vlastného domova. Ostatní poslanci, vlastne väčšina, majú tieto kancelárie buď vo svojich rodinných firmách, alebo firmách patriacich politickým stranám, alebo politickým centrálam, ktorým platia nájom vlastne z našich daní. Ako tie špinavé a nenažrané svine si ešte aj takto prilepšujú buď do straníckeho, alebo vlastného vrecka. Pripomeňme si taktiež, že aj kňaz Anton Srholec, dlhoročný politický väzeň, je taktiež evidovaný ako agent ŠtB s krycím menom Skala. Tí čitatelia, ktorí rozumejú či porozumejú tejto problematike a prečítali si predchádzajúce štyri časti tohto dokumentu, dokážu pochopiť tieto moje nasledujúce riadky.

Položme si prvú základnú otázku: Môžeme zaradiť arcibiskupa Sokola a jemu podobných eštebáckych konfidentov z katolíckej cirkvi a dlhoročného politického väzňa Antona Srholca do rovnakého košiara? Moja odpoveď je jednoznačná. Nie! Nie! Nie!

Položme si druhú základnú otázku: Prečo arcibiskup Sokol a jemu podobní eštebácki konfidenti doteraz zastávajú vysoké miesta v cirkevnej hierarchii a kňaz Anton Srholec ani po novembri 1989 nedostal žiadnu farnosť, hoci mnohí spolupracovníci ŠtB doteraz svoje farnosti majú?

Položme si tretiu základnú otázku: Existuje niekto na Slovensku spomedzi kňazov a cirkevných hodnostárov, ktorý by urobil toľko dobra a pomoci pre tých najslabších a bezbranných, z ktorých mnohí sa nie vlastnou vinou dostali na okraj spoločnosti, ako to urobil a robí kňaz bez farnosti Anton Srholec či farár Marián Kufa, ktorý založil charitatívne zariadenie “ Inštitút Krista veľkňaza “v Žakovciach v okrese Poprad? Moja odpoveď je jednoznačná. Nie, neexistuje!!! To ale neznamená, že na Slovensku neexistujú jemu podobní kňazi a cirkevní hodnostári, hoci, ani jeden z nich sa nedostal na ich úroveň.

Položme si štvrtú základnú otázku: Existuje niekto na Slovensku spomedzi kňazov a cirkevných hodnostárov, ktorý by mohol tým najslabším a najbezbrannejším povedať, ja som vaše svetlo, ja som vaša nádej, ktorý sa rozhodol zobrať váš kríž na svoje plecia, ako to urobili kňazi Anton Srholec a Marián Kufa? Moja odpoveď je jednoznačná. Nie, neexistuje!!! To ale neznamená, že na Slovensku neexistujú jemu podobní kňazi a cirkevní hodnostári, hoci, ani jeden z nich sa nedostal na ich úroveň.

Čo ale najviac zaráža, že proti predneseniu duchovnému slova v NR SR kňazom Srholcom boli spoločne poslanci KDH a KSS!!! No nielen oni. Takto sa zachovala väčšina poslancov. Nepochybujem o tom, že pokiaľ by o toto požiadal arcibiskup Sokol, KDH by bolo schopné hlasovať nielen rukami, ale aj nohami. A František Mikloško by si možno od radosti nasadil aj masku samotného rohatého a na zadok si prilepil aj pekelný chvost. Keď sa ale zamyslíme nad tým, aká luza a odpad slovenského národa sedí v našom parlamente,

s výnimkou možno tak desiatich poslancov, tak sa tomu ani nemôžeme diviť.

 

Dokedy ešte?

V prílohe denníka SME – TV OKO č.45/2004 bol uverejnený obsiahly dokument pod názvom Kňazi, ktorí vyrušujú. Sú tu opísané príbehy štyroch kňazov, prenasledovaných cirkevným katom a Antikristovým služobníkom arcibiskupom Sokolom.

Prvý príbeh je o kňazovi Gabrielovi Kožuchovi. Vyberám z najzaujímavejších pasáží: “Slovenská cirkev sa stále snaží uplatňovať svoj vplyv v politickom živote a ostáva klerikálna – čo sa povie v Ríme, to povedia kňazi, a to ľudia prijmú,” hovorí mladý kňaz Gabriel Kožuch. Slovenskí veriaci ho nepoznajú – jeho farnosť je totiž v rakúskej dedine Andau.

Je jedným z tých, ktorí pre svoje názory, kontakty a postoje museli štúdium v bratislavskom seminári prerušiť. Keď prechádza v Bratislave okolo seminára, ešte vždy mu zviera žalúdok. Na škole to vyzeralo presne ako za čias totality, všetko ňou bolo presiaknuté.”

Spomína, ako museli stále chodiť v sutane, v kaplnke aj jedálni mali zasadací poriadok, poobede povinné dvojhodinové vychádzky v skupinke, aby nikto nechodil sám, vyše troch hodín denne povinné modlitby. Od rektora bratislavského seminára hneď po nástupe do školy počul, že študenti už viac nemusia myslieť, lebo oni budú myslieť za nich.

“Systém sa mi vždy zdal zastaraný. Povedal som si, že ako kňaz sa môžem pokúsiť niečo v ňom meniť. Šesť rokov nejako ten seminár vydržím. Nebolo to však také jednoduché, ako som si predstavoval. Arcibiskup Sokol si nás v ročníku po jednom volal a pýtal sa: ´Povedzte, ktorý z vás je tým hnilým jablkom? Lebo ak je jedno jablko hnilé, nakazí aj ostatné.´ Vnímal som to ako psychický nátlak.”

Čo myslel arcibiskup Sokol tými hnilými jablkami? “Ľudí, ktorí si zo Západu nechajú doviesť knižky a chcú zaviesť ´zhnitú´ západnú kultúru na katolíckom Slovensku,” hovorí farár Kožuch.

Gabriel Kožuch v seminári skončil pretože sa rozhodol, že cez prázdniny spolu s ďalšími navštívi slovenské farnosti v Amerike. Pred odchodom zašli za arcibiskupom Sokolom, lebo podľa nariadenia sa každý, kto chce stráviť v zahraničí čo len deň, musí sa od neho vypýtať. “Odpoveď bola: Neexistuje. Vedel som, že ak neposlúchnem, vyhodí ma.”

Týždeň po tom, čo sa vrátil, prišiel list, že do seminára sa už nemusia vrátiť. Miesto na doštudovanie našiel Kožuch až vo viedenskom seminári. Atmosféra, prístup a kvalita sa podľa neho s bratislavským nedá ani porovnať. “Biskup nám tam daroval dôveru a predpokladal, že ju nestratí.”

Myslí si, že na Slovensku sa onedlho prejaví nedostatok kňazov. Ich priemerný vek je vysoký a študentov na teológii je stále menej. O tom, že by sa vrátil na Slovensko, neuvažuje. “V našich ľuďoch je strach začať niečo nové, lebo čo ak to nevyjde?”

Cirkev by sa mala reformovať stále, hovorí mladý kňaz. “Evanjelium nemôžeme hlásať rečou, ktorá platila pred päťdesiatimi rokmi.”

Druhý príbeh sa volá: Marián Prachár – disident vo vlastnej cirkvi. Mimo iného sa tu môžeme dočítať: Zlé kádrové posudky mal už za komunizmu a neodmietal ho len štát. Napriek tomu nečakal, že aj po páde komunizmu ho budú vo vlastnej cirkvi odmietať. “Vyrušujeme ich a na spoluprácu nás neprizývajú radi. Nepýtajú sa nás na názor, kým ho sami nepovieme,” hovorí o sebe a o kolegoch, ktorí vidia pole pôsobnosti kňazov širšie než len sobášny obrad v kostole. “Život sa predsa odohráva od rána do večera aj v sociálnej a politickej rovine. Tam by sme mali byť tiež prítomní a vyjadrovať sa.”

Katolícka cirkev podľa neho považuje za “liberála”, ako sa teraz módne označuje každý trochu slobodnejšie uvažujúci človek, “už aj kňaza, čo si niečo iné oblečie, alebo dá na oltár o jednu sviečku menej”. Marián Prachár však nepripúšťa, že by sa slobodným myslením zriekal zásad kresťanstva. “Som presvedčený, že sú stále dobré a potrebné, ale chcem ich napĺňať inak a v tom je trošku slobody.” Ako? “V komunikácii s ľuďmi neodmietam tých, ktorí neprijmú celý ´balík´ našich názorov, ale som rád, že môžem ponúknuť aspoň kúsok.”

Nie sme geto, hovorí a na rozdiel od konzervatívnych kňazov nemá radikálne kritéria na to, s kým sa bude rozprávať, koho do kostola pustí a koho nie. “Možno príde čas, keď si uvedomia, že ich neohrozujeme. Zatiaľ sme len perspektívnych teológov vytlačili a oni odišli na Západ.”

Tretí príbeh sa volá: Marek Zelíska – asi sa priveľa pýtal. Mimo iného sa tu môžeme dočítať: “Študoval som dva roky na Slovensku, v seminári v Bratislave, kým mi štúdium na podnet rektora a s požehnaním biskupa Sokola neprerušili,” napísal nám mladý pastorálny asistent Marek Zelíska. Dnes pôsobí na rakúskej farnosti v Pinkafelde. Ako farárov spolupracovník robí s mládežou, deťmi, vedie biblické hodiny. Prečo ho z bratislavského kňazského seminára vyhodili, to sa dodnes nedozvedel. Hovorí, že zo všetkých strán boli tlaky, aby podpísal, že chce štúdium sám prerušiť.

Nakoniec vďaka istému profesorovi z Viedne doštudoval v Rakúsku. “Rozdiel medzi štúdiom vo Viedni a Bratislave je ako vysoká a základná škola,” hovorí. “Dôvodom na moje vylúčenie boli určite aj kontakty s ľuďmi, ktorí sú pre arcibiskupa Sokola nepríjemní, ale asi aj to, že som sa priveľa pýtal,” domnieva sa Zelíska.

Mareka Zelísku prednedávnom zvolili za šéfa pastorálnych asistentov v diecéze. Okrem toho pracuje pre farské rady, pre ktoré robí supervíziu a dáva im spätnú väzbu pôsobenia fary v obci. “Pracovná klíma v slovenskej cirkvi v porovnaní s rakúskou vyzerá ako v pralese. Z historického hľadiska sa to však dá pochopiť. Ešte stále vládne stará garnitúra biskupov a väčšina z nich nič iné nezažila. Oni ešte nevyšli zo sakristií, kam ich zo spoločnosti vytlačili komunisti. To, že cirkev je aj celkom normálna organizácia, kde treba niekedy viac ako len vysviacku, sme na Slovensku ešte tiež nahlas nepovedali.”

Štvrtý príbeh sa volá: Ján Krstiteľ Balázs – bez odvahy niet práva. Mimo iného sa tu môžeme dočítať: “21. januára 1996 som mal kázeň, ktorú vysielal Slovenský rozhlas. V tom období sa diali rôzne veci, voči ktorým človek nemôže byť ľahostajný – únos prezidentovho syna, rozkrádanie spoločného majetku, diala sa jedna neprávosť za druhou,” hovorí kňaz Ján Krstiteľ Balázs, ktorý si za svoju panychídu za Róberta Remiáša vyslúžil trestné oznámenie od Mečiara a Lexu.

Kňaz z rádu Františkánov, ktorého vypočúvala Slovenská informačná služba a jeho nadriadení ho poslali na faru do Fiľakova a potom do Prešova, je už rok naspäť v Bratislave, ale bez možnosti verejne pôsobiť. “Bez nejakého argumentu, bez dôvodu na papieri.”

V osudnej rozhlasovej kázni cítil potrebu prepojiť biblickú skúsenosť s vlastnou skúsenosťou a našou realitou. “Ak hovoríme o pravde len abstraktne, ak nemáme odvahu vztiahnuť ju aj na nepríjemné skutočnosti, potom o tej pravde nemáme právo hovoriť.”

Kázeň vyvolala obrovskú reakciu – negatívnu, ale aj pozitívnu. Na arcibiskupský úrad posielali ľudia petície na jeho podporu, lebo arcibiskup Sokol sa v televízii o jeho kázni vyjadril ako o nerozumnom kroku.

Vedenie rádu ho poslalo preč z Bratislavy. “Moji predstavení vtedy dôvod popreli, ale o niekoľko rokov sa mi priznali, že to bolo z politických dôvodov,” hovorí.

Čo nevyhovuje jeho nadriadeným? “Nehovorím frázy ani klišé. A hovorím aj o veciach, ktoré sa v spoločnosti dejú a trápia nás. Boh nie je abstraktný, je prítomný uprostred našich dejín. V mene toho v dejinách neraz prehovorili tí, ktorí upozornili, že niečo nie je v poriadku.”

Premýšľať o Bohu aj na kazateľnici, znamená, že reč je o našich dejinách, živote a solidarite s tými, ktorí trpia, a o našom duchovnom a ľudskom zrení.” O viere, ku ktorej podľa neho patrí rovnako hlboký duchovný aj sociálny rozmer, hovorí v zmysle praktickom i mystickom, duchovnom.

Trest Boží či Antikristova pomsta?

Možno sa tento záver poslednej časti dokumentu o arcibiskupovi Sokolovi bude zdať niektorým čitateľom kacírskym, ale nemôžem inak. Máme ešte v živej pamäti živelnú katastrofu v Ázii, ako aj katastrofu vo Vysokých Tatrách. Väčšina veriacich, ale aj kňazov a cirkevných hodnostárov hovorí o Božom treste. Nemôžem s tým súhlasiť. Prečo by Boh išiel trestať za hriechy najväčších zločineckých vyvrheľov na tejto planéte – politikov, desaťtisíce nevinných detí v Ázii, alebo ich chudobných a mnohokrát hladujúcich rodičov? Boh nie je vrahom ani chudobných ľudí, ani nevinných detí! Pokiaľ by cirkev a veriaci chceli toto vzťahovať na Bibliu, tak nech radšej hovoria o pomste Antikrista, obrazne povedané, skutočnému otcovi a vodcovi väčšiny zločinecko-zlodejských politikov na tejto planéte. A keď sa zamyslíme nad tým, kto napríklad najviac profituje z takýchto nešťastí, odpoveď je úplne jednoznačná. Sú to vo väčšine politici.

Pokiaľ by sa napríklad malo hovoriť o Božom treste v prípade s prírodnou katastrofou vo Vysokých Tatrách, tak realita by mala byť približne takáto. V niektorom z tamojších hotelov či rekreačných zariadení by rokovali všetci členovia terajšej vlády a parlamentu. Nečakane by prišla mimoriadne silná prírodná katastrofa, spojená so silným zemetrasením, práve v úzkom okruhu tejto lokality. Výsledkom by bolo, že nikto z prítomných politikov, mimo obsluhujúceho personálu, by to neprežil. Toto by bol skutočný trest Boží, ale aj upozornenie, aby občania na Slovensku už prestali byť zbabelým a poníženým stádom.

Vladimír Pavlík

Koniec

Hlavná stránka