Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Dokedy bude arcibiskup Sokol przniť Kristovu Cirkev na Slovensku?

      (IV.časť)     I.časť     II.časť     III.časť     V.časť
Sokol 4

Dokedy bude arcibiskup Sokol przniť Kristovu Cirkev na Slovensku?

(4. časť)

Pokiaľ sme si v naivnej predstave mysleli, že po novembri 1989 sa dostane zaslúženej úcty a satisfakcie tým statočným kňazom, ktorí za naplňovanie Kristových ideálov a jeho učenia pred novembrom 1989 boli za toto väznení, mučení, prenasledovaní, ponižovaní a šikanovaní, ba niektorí za to zaplatili aj vlastným životom, tak sme museli byť nemilo prekvapení. Služobníci Antikrista z Kristovej Cirkvi, ale aj služobníci tohto najodpornejšieho zla z radov kresťanských politikov z KDH robili a robia všetko pre to, aby vraždy kňazov pred novembrom 1989 nikdy neboli vyšetrené, a tí kňazi, ktorí mali problémy pred novembrom 1989, mali problémy aj po novembri 1989. Dnes sa to ale nerobí v mene KSČ a ŠtB, ale sa to robí v mene arcibiskupa Sokola, agenta bývalej ŠtB a politikov z KDH.

Počúvam reči niektorých mojich priateľov, ale aj veriacich, čo všetko sa objaví v zväzkoch ŠtB o arcibiskupovi Sokolovi, ako som to naznačil v 3. časti tohto dokumentu. Aké prekvapenie či šok nám pripraví Ústav pamäti národa, ktorý má toto v samotnej kompetencii? Podľa viacerých informácií ktoré o tejto kauze získavam už od roku 1992, je tu dôvodne podozrenie, že jeho zväzok je už prakticky vybrakovaný. Najprv sa z neho bralo a skartovalo nielen pred novembrom 1989, ale aj tesne po ňom. Možno tam ostali len nepodstatné omrvinky. Je tu taktiež veľmi vážne podozrenie, že so zväzkom arcibiskupa Sokola sa narábalo či bralo sa z neho aj v mene príkazu číslo OV-0017 K-90, ktorý začiatkom apríla 1990 vydal vtedajší minister FMV Richard Sacher. Tu sa tajne lustrovali nielen vtedajší členovia vlád a parlamentov, ale aj vysokí cirkevní hodnostári. A počas týchto tajných lustrácií si tam prítomní príslušníci ŠtB robili aj kópie tých najzávažnejších kompromitujúcich dokumentov.

Taktiež silne pochybujem, či tu má čisté svedomie aj Ján Čarnogurský, ktorý hneď po novembri 1989, ako jeden z podpredsedov federálnej vlády mal na starosti aj vtedajšie FMV. Čo dobrého sa ale dalo od neho očakávať, keď po novembri 1989 nedovolil pátrovi Líznovi, jednému z najstatočnejších Kristových služobníkov nielen pred novembrom 1989, ale aj po novembri 1989, nazrieť do zväzku ŠtB vedeného na zavraždeného kňaza Přemysla Coufala pri objasnení jeho násilnej smrti, keď tento sľub dal jeho zomierajúcej matke, že urobí všetko pre to, aby jeho vrahovia boli potrestaní.

Čo spája arcibiskupa Sokola a KDH?

V prvom rade je to nehynúci obdiv k fašistickému Slovenskému štátu. Jeden Boh, jedna rasa, jeden národ... Nikdy sme z ich úst nepočuli ani náznak odsúdenia, keď v tomto období kňazi žehnali zbraniam, ktoré zabíjali nevinných ľudí. Nečudujme sa tomu. Veď vtedy tu boli aj také paradoxy, keď napríklad manželka Alexandra Macha, jedného z najmocnejších mužov fašistického Slovenského štátu a manželka významného komunistického funkcionára Ladislava Novomeského, ktorí stáli na opačných politických barikádach, boli sestry. Aj po skončení vojny sa viacerí fašisti a gardisti menili na ortodoxných komunistov. Taktiež aj po novembri 1989 sa z mnohých ortodoxných komunistov, eštebákov či ich spolupracovníkov, stali tzv. najslovenskejší Slováci.

Títo pohrobkovia z radov katolíckej cirkvi a KDH sa tiež s obdivom stotožnili s knihou Milana S. Ďuricu Dejiny Slovenska a Slovákov. Prvé vydanie tejto knihy vyšlo v roku 1995 z prostriedkov PHARE a vtedajšia ministerka školstva Eva Slavkovská ju presadila ako učebnú pomôcku pri výučbe dejepisu. V roku 1997 ju vláda stiahla po dôrazných varovaniach Európskej únie, ktorá nemienila tolerovať, že z jej fondov sa závažne falšuje slovenská história. Nepomohli ani oslavné ódy na tento pamflet zo strany Bratislavsko – trnavského arcibiskupského úradu, citujem: “Ojedinelá v dejinách slovenského národa. Prvá z vydaných dejín dvíha národné povedomie, také chabé najmä u mladej generácie.” Keďže na čele tohto úradu stojí arcibiskup Sokol, komentár je tu úplne zbytočný. No bokom neostali ani iní významní cirkevní hodnostári.

Dňa 14. 5. 2003 bolo v priestoroch Univerzity Komenského v aule Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty predstavené tretie doplnené vydanie tejto knihy. Obsadenie bolo skutočne výnimočné. Popri autorovi tu bol historik František Vnuk a medzi nimi sedel arcibiskup Ján Sokol, ktorému, ako aj kardinálovi Jánovi Ch. Korcovi Ďurica poďakoval aj za to, že ho po predchádzajúcom vydaní v práci povzbudil. Taktiež poďakoval za ochotu ministerstvu školstva za vlády Vladimíra Mečiara.

Je preto smutné konštatovanie, že časť Kristovej Cirkvi na Slovensku sa spolu s KDH snaží poľudšťovať to, čo bolo neľudské a protikresťanské, pričom doteraz neprejavili ani najmenšiu snahu o vypátranie, vyšetrenie a následné potrestanie doteraz žijúcich vrahov našich kňazov. CYNICKY TO PRESUNULI NA SAMOTNÉHO BOHA. Alebo, vrátiť úctu a primerané postavenie tým kňazom, ktorí si pred novembrom 1989 veľa vytrpeli, no nezradili. Tí sú ale naďalej nielen pre KDH, ale aj arcibiskupa Sokola a jemu podobných, neprijateľní.

Veď si len pripomeňme vyhlásenie jedného z najvernejších Antikristových služobníkov na Slovensku Františka Mikloška z KDH pre agentúru SITA, ako to bolo prezentované v teletexte na STV1 dňa 15. 11. 2000, citujem: “17. november 1989 znamenal jeden kardinálny pardon celému komunistickému obdobiu, preto už nevidím dôvod, aby sme si 40-ročné obdobie komunizmu vyrovnávali cez jeden prípad.” Uviedol to so zastavením trestného stíhania bývalého námestníka federálneho ministra vnútra a posledného náčelníka ŠtB gen. Alojza Lorenca. Ako pokrytec a farizej sa nám predstavil aj v denníku SME z 10. januára 2005 keď bohorovne tvrdil, citujem: “Boli sme prvá reformná vláda, ktorá demontovala komunizmus.” Ja si ho ale dovolím vrátiť do reality a budem tvrdiť, že komunizmus zdemontovali tak, že z jeho zločineckých predstaviteľov tu urobili ponovembrovú ekonomickú zbohatlíckú elitu.

Je dostatok dôvodov aby som si myslel, že činnosť Františka Mikloška v tzv. podzemnej cirkvi bola podrobne monitorovaná zo strany ŠtB, ktorá takto mala pod dohľadom väčšinu antikomunisticky zmýšľajúcich jej členov. Keď pôsobil v tzv. podzemnej cirkvi, kde sa od roku 1968 organizovali malé spoločenstvá študentov, podávali správy do zahraničia, organizovali púte a vydávali samizdaty, dostával peniaze zo Západu.

V denníku SME z 21. 1. 2002 dokonca priznáva, citujem: Štátna bezpečnosť o tom vedela. Papier bol formálny, že pracujem na matematickom výskume pre nejakú počítačovú firmu. Boli za tým ľudia, ktorým som venoval svoju druhú knihu.” Nečudujme sa preto, že František Mikloško hneď po novembri 1989 začal raziť cestu pre odpustenie zločinov v mene KSČ a ŠtB. Bol to on, aj spolu s Jánom Čarnogurským, ktorí presadili aj odpustenie a nepotrestanie pre zločincov z ŠtB, za ich kruté metódy voči účastníkom sviečkovej manifestácie v marci 1988 v Bratislave, kde som bol tiež priamym účastníkom. Keď som niektorým príslušníkom ŠtB tam vykričal, že nie tí modliaci sú nepriateľmi socializmu, ale že skutoční nepriatelia socializmu sedia na ÚV KSČ a ÚV KSS, niektorí tam prítomní ma začali považovať za spolupracovníka ŠtB, ktorý sa takýmto spôsobom snaží vyvolať provokácie a diskreditovať účastníkov tejto protestnej manifestácie. Je dosť dôvodov si myslieť, že skutočným účelom tejto manifestácie bolo zviditeľnenie Jána Čarnogurského a Františka Mikloška práve niektorými kruhmi ŠtB, ako aj ich následná príprava na budúce politické funkcie, ktoré potom využili na odpustky pre zločincov z KSČ a ŠtB. Tí mlátení, fekálovou vodou kropení a policajnými autami k zemi zrážaní kľačiaci účastníci tohto protestu, poslúžili len ako komparz pre Mikloška a Čarnogurského na neskoršie ponovembrové zneužitie svojich politických funkcií.

Sokolova drzosť nepozná hranice

Pri sledovaní a mapovaní ponovembrovej činnosti arcibiskupa Sokola mám častokrát taký dojem, že pri spolupráci s ŠtB, keď si zvolil krycie meno Svätopluk, ako keby chcel dať samotnému Bohu najavo, že jeho spolupráca s touto zločineckou organizáciou bude taká pevná, ako tie tri prúty samotného Svätopluka.

Vyvrcholením poslednej návštevy Svätého otca na Slovensku v septembri 2003 bolo blahorečenie sestry Zdenky a biskupa Vasiľa Hopka spojené so svätou omšou v Bratislave-Petržalke 14. septembra 2003. Pred samotným aktom blahorečenia a vyhlásenia za svätého, bol prečítaný životopis biskupa Vasiľa Hopka a sestry Zdenky. A potom prišiel ten šok a potupa, keď po prečítaní životopisu biskupa Hopka pristúpil k mikrofónu arcibiskup Ján Sokol a začal čítať životopis sestry Zdenky. TEN, KTORÝ S ŠTB OCHOTNE SPOLUPRACOVAL, ČÍTAL ŽIVOTOPIS TEJ, KTORÚ ŠTB UTÝRALA K SMRTI!!! A Kristova Cirkev na Slovensku, ako aj celé KDH zbabelo mlčali. Veď na tento akt musel byť arcibiskup Sokol dopredu vybraný najvyššou cirkevnou hierarchiou. Ako silno potom samotný Antikrist zoviera Kristovu Cirkev na Slovensku a s ňou aj politikov z KDH? Alebo to mala byť otvorená diskreditácia pápeža? V nemom úžase som si kládol otázku, prečo neprišiel dôrazný protest zo samotných nebies? Trebárs vo forme neschopnosti arcibiskupa Sokola prečítať životopis sestry Zdenky? Či mu chcel samotný Boh ešte prejaviť nielen milosrdenstvo, alebo mu dať šancu na pokánie?

Aj v ďalšej, záverečnej časti si ukážeme, ako arcibiskup Sokol naďalej vyčíňa a prenasleduje tých kňazov, ktorí majú svoj vlastný názor a dovolili si ho nahlas povedať. No čo je najhoršie, v týchto prípadoch nevíťazí dobro nad zlom, ale zlo nad dobrom. Dokonca to už ide tak ďaleko, že kritika na arcibiskupa Sokola sa tu začína považovať ako útok na celú katolícku cirkev na Slovensku. A to, prosím, nie sme ani v stredoveku, ani v 50. rokoch, ani pred novembrom 1989. Píše sa rok 2005 a odohráva sa to na Slovensku.

Vladimír Pavlík

Hlavná stránka