Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Dokedy bude arcibiskup Sokol przniť Kristovu Cirkev na Slovensku?

      (II.časť)     I.časť     III.časť    IV.časť V.časť

Prečo nebola doteraz objasnená svätokrádež v komárňanskom kostole?

 

         Niekedy počas II. svetovej vojny vtedajší komárňanský farár Štefan Leštár pozbieral najcennejší inventár z kostolov v Komárne. Vzácne veci, z ktorých každú zvlášť zabalil a ukryl v tajnej chodbe kostola Sv. Ondreja do tajného trezoru.

         Tento vzácny služobník Boží bol v 50-tych rokoch preložený do vzdialenej malej dediny, aby „nakazil“ čo najmenej ľudí. Hoci po vojne sa po týchto cennostiach pátralo, úkryt sa nepodarilo odhaliť. Bývalí farníci však na neho nezabúdali a často ho chodili na nové pracovisko navštevovať.

         Neskôr pán farár Leštár ťažko ochorel, a podľa mienky niektorých občanov Komárna, čakajúc na svoju smrť, mal prezradiť úkryt vtedajšiemu komárňanskému farárovi, neskôr kanovníkovioddanému služobníkovi komunistov Pavlovi Matuškovi.

 

Ubehlo niekoľko rokov

 

         Približne v polovici 70-tych rokov si farár Matuška zavolal zručného starého majstra Františka Kobzu a požiadal ho, aby dotyčný trezor otvoril. To sa mu aj podarilo a pri tejto práci mu robil dozor vtedajší kaplán Jozef Czuczor.

         Dňa 22. 12. 1985 zomrel kanovník Pavol Matuška. Po jeho smrti nastúpil na jeho miesto Karol Horváth. Keď si porovnám jeho dátum narodenia, ako je uvedený v knihe Schematizmus Trnavskej arcidiecézy, ktorá vyšla v roku 1993 a porovnám osobu dotyčného mena s dátumom narodenia v zozname spolupracovníkov ŠtB v Necenzurovaných novinách č. 32/1992, tak mi vychádza, že Karol Horváth je tu evidovaný v kategórii dôverník, ev. č. 30941, kr. meno BAČA.

         V kostole sa začali robiť viaceré stavebné práce, obrazne povedané – nezostal tam kameň na kameni. Veriaci zaregistrovali, že sa tu pohybuje viacero neznámych ľudí a sústavne sa niečo vynáša. Niektoré staré ženy zo strachu, aby sa náhodou nerozkradli historické cennosti, začali v noci strážiť kostol. Kostolníčka, ktorá tam v tom čase vykonávala svoje povinnosti, začala upozorňovať, že tajný trezor, v ktorom boli uložené cennosti, je prázdny. Po tomto upozornení bola okamžite prepustená.

         V záujme objektivity vyhľadal jeden občan z Komárna pána Františka Kobzu, ktorý dotyčný trezor otváral. Hoci sa jednalo o osobu pokročilého veku, napísal 29. 12. 1989 pred svedkom prehlásenie, čo bolo v dotyčnom trezore, ktorý otváral na príkaz kanovníka Matušku. Po otvorení tam bolo: v hornej polici 9-10 kusov nádherných zlatých kalichov a v spodnej polici bolo 8 kusov držiakov sviatosti, z ktorých jeden kus bol ozdobený drahými kameňmi.

 

Znovu do histórie

 

         V Komárne fungovalo ešte do roku 1949 veľmi známe benediktínske gymnázium. Posledným riaditeľom tejto školy bol  prof. Lucian Bíró. V posledných rokoch svojho života prezradil jednému svojmu priateľovi, že v komárňanskom farskom kostole bol pôvodne dvojitý inventár. Rehoľníci Rádu Sv. Benedikta mali zvlášť svoje potreby na svätú omšu. Mali ich uložené vo vitríne v uzamknutej miestnosti. V 50-tych rokoch tento rád sa stal obeťou komunistickej a eštebáckej ideológie, kde v rámci likvidácie boli jeho členovia odvlečení a ich zabavený majetok sa doteraz nepodarilo objaviť.

         Pán profesor Bíró, hoci už mal 90 rokov, pre nedostatok kňazov chodil ešte po roku 1986 vypomáhať do kostola ku spovediam. V čase dotyčných udalostí, keď nový farár Karol Horváth (evidovaný spolupracovník ŠtB) nechal otvoriť tajný trezor, v ktorom boli uložené cennosti farárom Štefanom Leštárom, pán profesor Bíró sa ho začal pýtať, kde sa nachádza inventár z tajného trezoru a čo sa sleduje niektorými stavebnými prácami v kostole – bol vykázaný nielen zo spovednice, ale aj z kostola.

         Viacerí veriaci z Komárna sa nemienili nečinne prizerať na takéto veci a začali telefonicky a písomne upozorňovať Arcibiskupský úrad v Trnave, pod ktorý táto farnosť patrí. Nedočkali sa nielen odpovede, ale ani pomoci. V tom čase bol trnavským arcibiskupom pán Július Gábriš. Nakoľko už bol vážne chorý, jeho funkciu vykonával evidovaný spolupracovník ŠtB v kategórii agent Ján Sokol – ev. č. 40221, 300708, kr. meno Svätopluk. Po viacerých urgenciách bolo veriacim z Komárna oznámené, že 3. 8. 1987 budú prijatí na arcibiskupstve. Dátum a hodinu prijatia stanovil pápežský prelát Ján Čížik. Keď som porovnal dátum jeho narodenia, ako je to uvedené v knihe Schematizmus trnavskej arcidiecézy, ktorá bola vydaná v roku 1993, vyšlo mi, že dotyčné meno s týmto dátumom narodenia sa nachádza v zoznamoch spolupracovníkov ŠtB – NN 15/1992, str. 184.

         Čížik Ján – ev. č. 293, kr. meno BRAT, agent ŠtB a v kategórii dôverník, ev. č. 18113, kr. meno RIADITEĽ. Ako vidieť, nízke evidenčné číslo pápežského preláta a od r. 1989 správcu kostola sv. Jozefa hovorí za všetko. Zaujímavý je aj jeho životopis. Za kňaza bol vysvätený 16. 6. 1940 a ako kaplán začínal v Bratislave - Rači. Už v r. 1942 bol ako profesor na trnavskom gymnáziu a v roku 1945 ako prefekt kňazského seminára v Bratislave. V roku 1948 už pôsobil ako archivár, notár cirkevného súdu a cenzor! V r. 1950 bol mimo pastorácie, ale už o rok neskôr sa stal tajomníkom biskupského úradu, v roku 1966 bol už riaditeľ biskupskej kancelárie a od r. 1973 – 1989 generálnym vikárom.

         Dňa 2. 8. 1987, teda deň pred prijatím, poslal pápežský prelát Čížik telegram, kde oznamoval delegácii veriacich z Komárna, že ich prijme na druhý deň 3. 8. 1987. Vzhľadom k tomuto malému časovému rozdielu, mnohí z veriacich, ktorí tiež čakali na termín oznámenia návštevy, nemohli sa tam dostaviť. Tým, ktorým bol telegram adresovaný, nemohli totiž pre krátkosť času im to oznámiť.

 

Ako jednali „svätí“ funkcionári v Trnave

 

         Veľmi závažné svedectvo o tomto „prijatí“ podala pani Čiliaková. Citujem: „Aby sme stihli stanovenú hodinu, cestovali sme prvým vlakom, ešte za tmy. Keď sme unavení prišli na biskupský úrad, oznámili nám, že pán prelát Čížik išiel k lekárovi. Nechali nás čakať, keď tu zrazu do miestnosti vrazil Ján Sokol. Osopil sa na nás a o niečom nás poučoval. Boli sme veľmi unavení, jeho reč sme nevnímali. Potom s úškrnom odišiel.

         Len tam slúžiace rehoľníčky mali s nami aspoň trochu srdca a opýtali sa nás, či by sme prijali malú desiatu. S nami boli aj starí rehoľníci 90-ročný Lucian Bíró a 80-ročný Damasz Fehér, no aj napriek tomu sme neuspeli.“

         Po tomto ďalšom fiasku napísal pán Ján Kiss z Komárna otvorený doporučený list biskupovi Sokolovi, ktorý odoslal 16. 11. 1988. Zo zaujímavých pasáží citujem:

         „Veľmi vážna záležitosť ma núti, aby som Vám napísal ešte jeden list. Na ten prvý mi prelát Čížik nedal odpoveď. Jedná sa o kritický zdravotný stav nášho profesora Luciana Bíró, ktorého podlosti v komárňanskej farnosti, ľahostajnosť vášho úradu, dostali do takého stavu, že nemá chuť k životu.

         Kňaz sa má starať o božské a duchovné veci, má byť čestným a pravdomluvným človekom, ktorý má svojich veriacich rád a má na nich trpezlivosť. Dovoľujem si tvrdiť, že komárňanský farár Karol Horváth ani z tohto minima nespĺňa nič. (Tento evidovaný spolupracovník ŠtB sa v roku 1992 stal cirkevným sudcom!!! – pozn. autora V. P.)

         Dostali ste už veľa listov, bol u Vás pán Bíró so skupinou kňazov, viete, že veľa vecí z komárňanských kostolov chýba. Vo farskom kostole bol zabudovaný v chodbičke trezor, ktorý prvýkrát v 70-tych rokoch otváral pán František Kobza. Našlo sa tam 16-17 kusov zlatých kalichov a moštrancií vyložených drahými kameňmi, ktoré tam boli schované v časoch II. svetovej vojny. Kde sú teraz? Z kostola krádež na VB hlásená nebola. Veď tieto veci boli zakúpené z darov našich, nie vždy bohatých rodičov a prarodičov. Za tento stav ste zodpovedný aj Vy, pán biskup. Lebo tu tieň podozrenia padá aj na kňazov.“

         Toľko teda z hlavných myšlienok pána Kissa, ktorý sa aj po novembri 1989 snažil, aby tieto veci boli objasnené.

 

Nezáujem naďalej pretrváva

 

         Dňa 4. januára 1990 posiela Okresný národný výbor v Komárne, odbor kultúry na OS ZNB v Komárne list tohto znenia:

         Vec: Údajné odcudzenie rôzneho inventáru z kostola sv. Ondreja v Komárne.

         Dňa 27. 12. 1989 sme obdržali list Jána Kissa z Komárna, v ktorom nám oznamuje, že z kostola sv. Ondreja v Komárne chýba rôzny cenný inventár a veriaci majú obavy, že predmety boli odcudzené.

         Predmetný kostol sv. Ondreja je v zmysle Zákona SNR č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti zapísaný v ústrednom zozname kultúrnych pamiatok v SSR pod č. 25/306. Z inventáru kostola, to jest hnuteľností, nie sú v ústrednom zozname zapísané žiadne hnuteľné pamiatky. Z toho dôvodu nemáme k dispozícii evidenciu ani dokumentáciu predmetov v kostole sv. Ondreja. Za inventár v plnej miere zodpovedá vlastník a správca, to jest, rímsko-katolícky farský úrad v Komárne.

         Žiadame Vás, ako výkonný orgán na úseku pamiatkovej starostlivosti o prešetrenie sťažnosti Jána Kissa, ktorej kópiu Vám zasielame v prílohe.

         Pod týmto listom je podpísaný pán Ľudovít Gráfel, riaditeľ strediska v Komárne, ktoré spadá pod Krajský ústav štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave.

         Z OS ZNB v Komárne dostal pán Kiss 10. 5. 1990 vyrozumenie, podľa ktorého dotyčná vec bola podľa § 159 ods. 1 Tr. por. odložená. Keď ohľadom dotyčného rozhodnutia prišiel protestovať, bolo mu oznámené, že vyšetrovateľ, ktorý toto preveroval, už nie je členom VB.

         Ako som sa ďalej dozvedel, bývalá vyhodená kostolníčka sa znovu vrátila ku svojej robote a zistila ďalšie straty. Bývalý profesor Benediktínskeho gymnázia Lucian Bíró mal záhadný úraz a na jeho následky ako 92-ročný zomrel. Preto úplne oprávnene chápem obavy viacerých veriacich z Komárna, či je vôbec záujem, aby sa toto všetko vyšetrilo.

 

         Záverom môj vlastný dodatok: Keď som si v prílohe denníka SME TV OKO č. 45/2004 prečítal otrasné svedectvo pod názvom – Kňazi, ktorí vyrušujú, v ktorom som sa dozvedel, ako sú naďalej prenasledovaní statoční kňazi , tí skutoční Kristovi služobníci, hlavne zo strany Antikristovho služobníka arcibiskupa Sokola, povedal som si, už dosť. Preto som do tohto, viacdielneho dokumentu zakomponoval, pokiaľ prejdem na prítomnosť, aj niečo z minulosti arcibiskupa Sokola. Dokument som uverejnil v Necenzurovaných novinách číslo 49 z roku 1994.

 

                                                                               Vladimír Pavlík

I.časť
Hlavná stránka