Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Arcibiskup Sokol zhanobil blahorečenie

Hovorí sa, že za najväčší úspech Satana, či samotného Antikrista možno považovať, keď má na sebe rúcho vysokého cirkevného hodnostára, či oblek politika, ktorý sa vydáva za kresťanského. Naoko sa tvária ako služobníci Boží, či Kristovi, no v skutočnosti ich skutky slúžia tomu najodpornejšiemu zlu. Z úcty voči osobe terajšieho Svätého Otca, ku ktorému cítim najúprimnejšiu úctu a obdiv, sa budem striktne dodržiavať len danej témy. Nezverejnením ďalších obsiahlejších informácií, samozrejme doložených, voči osobe arcibiskupa Sokola, nechcem, aby toto bolo zneužité iným ideologickým zlom.
Tento evidovaný spolupracovník ŠtB s krycím menom Svätopluk už pri podpise spolupráce, ako keby chcel dať samotnému Bohu najavo, že jeho spolupráca s touto zločineckou a diablosatanskou organizáciou bude taká pevná, ako tie tri prúty samotného Svätopluka.
Desať dní pred návštevou Svätého Otca na stretnutí s mladými veriacimi tvrdil, že cirkev na Slovensku ohrozuje sprisahanie, ktoré podľa neho bude aj naďalej pokračovať a bude vraj ešte horšie, než bola ateizácia v rokoch vlády komunizmu. Za najväčšieho vinníka sprisahania označil slovenské médiá, ktoré sa podľa neho účelovo zameriavajú na finančné stránky zabezpečenia pápežovej návštevy.

Kardinál Korec ho usvedčil z klamstva

Keď už arcibiskup Sokol bohorovne tvrdil, že sprisahanie slovenských médií je horšie ako ateizácia v rokoch vlády komunizmu, rád by som to vyvrátil svedectvom jeho nadriadeného kardinála Korca, ktorý v prvom diele svojej mimoriadne poučnej a historicky zaujímavej knihy pod názvom: Od barbarskej noci…, ktorá vyšla v roku 1990, sa hneď v úvode pod nadpisom: Noc z 13. na 14. apríla 1950…, môžeme dočítať takéto svedectvo:
Noc, ojedinelá za tisíc rokov kresťanstva na Slovensku a v Čechách. Noc, v ktorej naši vlastní ľudia, pohŕdajúc dejinami a ich duchovnou náplňou vykonali to, čo neprišlo na myseľ ani Tatárom, ani tureckému panstvu, ani nikomu inému v predlhých dejinách nášho ľudu a národa. Noc, ktorá zostane navždy najtemnejšou a najbarbarskejšou nocou, a to nielen pre neslýchaný čin, ktorý sa tým spáchal proti kultúre a duchovnosti nášho národa…Bola to noc, ktorá rozhraničila náš život. Bola to noc, v ktorej boli zlikvidované všetky mužské rehole a ich kláštory…
Máme ešte v živej pamäti, ako arcibiskup Sokol dával pred smrťou posledné pomazanie komunistickému zločincovi Husákovi, či účasť Jána Čarnogurského a Františka Mikloška na jeho pohrebe. Podľa nich to bol dobrý politik, ktorý hájil záujmy Slovenska. Ako ich hájil, to sa taktiež môžeme dočítať v dotyčnej knihe od kardinála Korca na str. 48:
Napriek tomu všetkému podľa historika Dr. Husák už v správe z 5. februára 1945 "jasne načrtával" budúci postoj voči katolíkom: "Po tejto stránke potrebné budú - po mojom názore - ostré zásahy do mnohých katolíckych ustanovizní (semináre, školy, tlač, spolky), ktoré sú semenišťom protidemokratickej koncepcie a protidemokratického vlivu na široké vrstvy."
Žiaľ, na prenasledovaní Cirkvi mali od samého začiatku veľký podiel i niektorí kňazi…

Arcibiskup Sokol zhanobil blahorečenie sestry Zdenky

Vyvrcholením návštevy Svätého Otca malo byť blahorečenie sestry Zdenky a biskupa Vasiľa Hopka spojené so svätou omšou v Bratislave-Petržalke 14. septembra 2003. Pred samotným aktom blahorečenia a vyhlásenia za svätého, bol prečítaný životopis biskupa Vasiľa Hopka a sestry Zdenky. A potom prišiel ten šok a potupa, keď po prečítaní životopisu biskupa Hopka pristúpil k mikrofónu arcibiskup Ján Sokol a začal čítať životopis sestry Zdenky. S nemým úžasom som musel konštatovať a zároveň si položiť otázku, či je objatie Antikrista u najvyšších cirkevných predstaviteľov na Slovensku tak silné, že ten jej životopis nemohol napríklad prečítať kardinál Korec, či biskup Baláž, ktorí majú na to aj morálne právo?
Veď si len porovnajme životopis sestry Zdenky uverejnený v denníku SME štvrtého septembra 2003 so životopisom arcibiskupa Sokola. Sestra Zdenka Cecília Schelingová sa narodila 24. decembra 1916 v Krivej na Orave v roľníckej rodine ako v poradí desiate dieťa. Svoje zasvätenie Pánu Bohu sa rozhodla urobiť v Kongregácii Milosrdných sestier Svätého kríža.
Po absolvovaní zdravotnej školy sa rozhodla pre rehoľný život v Kongregácii Milosrdných sestier Svätého kríža v roku 1943. Pracovala v Štátnej nemocnici v Bratislave najprv ako ošetrovateľka a neskoršie, až do svojho zatknutia ako laborantka.
Vo februári 1952 sa podieľala na príprave úteku najprv jedného nespravodlivo väzneného kňaza z nemocnice v Bratislave, a potom pri úteku šiestich nespravodlivo väznených katolíckych kňazov z väzenia v Bratislave.
Riskovala, aby ich zachránila pred veľkým utrpením a nebezpečenstvom smrti. Útek kňaza z nemocnice bol úspešný, ale útek kňazov z väzenia sa nevydaril, ukázalo sa, že išlo o pascu Štátnej bezpečnosti.
Následne bola sestra Zdenka 29. februára 1952 zatknutá. Vo vyšetrovacej väzbe musela zniesť neľudské vypočúvanie a kruté mučenie. Nakoniec bola 17. júna 1952 odsúdená za údajnú velezradu na 12 rokov straty slobody a 10 rokov straty občianskych práv.
Nespravodlivý trest si odpykávala postupne vo väzniciach v Rimavskej Sobote, Pardubiciach, Brne a v Prahe na Pankráci. V dôsledku krutého mučenia dostala rakovinu prsníka. Zomrela po prepustení z väzenia v roku 1955. Pochovaná je v Podunajských Biskupiciach.

Slovo na záver

Niekoľko dní po návšteve Svätého Otca mi jedna moja známa, ináč zarytá ateistka povedala, že keď sa v televízii dívala na neho, na tú, od dobroty nádhernú tvár, ako aj tam prítomných politických farizejov, rozplakala sa a odišla od televízora. Spomenul som to pred istým kňazom, ktorého považujem za skutočného Božieho služobníka. Jeho odpoveď bola: V tele a duši tej ateistky je viac Krista ako u mnohých tých, čo sa pred Svätým Otcom klaňali, alebo mu bozkávali ruky.

Vladimír Pavlík