Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Pripravujú rehabilitáciu fašistických zločincov a vrahov z POHG?

V júli 2002 prijala Národná rada SR zákon, ktorým sa zakladá Ústav pamäti národa (ÚPN). Slovenskí občania tak môžu od 1. mája 2003 požiadať o sprístupnenie dokumentov, ktoré o nich viedli orgány Štátnej bezpečnosti v rokoch 1939 až 1989. Hlavnými tvorcami tohto zákona boli poslanci a predstavitelia KDH a ich ponížený služobník Ján Langoš, ktorý miesto odchodu do zabudnutia, bude naďalej zasmraďovať slovenskú politickú scénu a zavádzať, či klamať slovenskú verejnosť. A to dokonca na funkcii najvyššej, ako predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa, kde ho navrhol Poslanecký klub KDH.

Politických väzňov odkopli ako prašivých psov

Pokiaľ si mnohí politickí väzni na Slovensku mysleli, či nádejali sa, že dostanú primerané zastúpenie v ÚPN, museli byť nielen sklamaní, ale aj šokovaní. Že tento spolok na čele s Langošom urobí všetko pre to, aby táto inštitúcia sa skôr volala "Ústav straty pamäti národa," budem dokumentovať nasledujúcim príkladom. Ako som sa dočítal, za členov Správnej rady ÚPN bol navrhovaný aj bývalý príslušník ŠtB Viliam Ciklamini, reprezentujúci Konfederáciu evidovaných politických odporcov komunistického normalizačného režimu v Česko-Slovensku a za KSS bola zvolená Mária Andrejcáková.
Takže si zalistujme v zákone NR SR z 10. júla 2002 o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov. V Čl. 1, Prvý oddiel, Všeobecné ustanovenia, § 1, Predmet zákona, pod písmenom "b" sa môžeme dočítať: "evidovanie, zhromažďovanie, sprístupňovanie, zverejňovanie, správu a využívanie dokumentov bezpečnostných orgánov Nemeckej tretej ríše a Zväzu sovietskych socialistických republík a tiež bezpečnostných orgánov štátu, ktoré boli vytvorené a zhromaždené v období od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989 a ktoré sa týkali zločinov spáchaných na osobách národnosti slovenskej alebo slovenských občanoch iných národností, teda
1. nacistických zločinov,
2. komunistických zločinov,
Ako vidieť, nacistické a komunistické zločiny sú tu dané na rovnakú úroveň. Preto nechápem, keď sa pod písmenom "b" hovorí o orgánoch Nemeckej tretej ríše a Zväzu sovietskych socialistických republík, prečo to nie je doplnené aj o orgány fašistického Slovenského štátu, či orgány komunistického a socialistického Slovenska v rokoch 1948-1989? Náhoda, úmysel, či vedomá strata pamäti? Nie je preto hanbou, ale aj cynickým výsmechom pre všetky obete komunizmu, keď v Správnej rade mal sedieť bývalý príslušník ŠtB a sedí nominantka zločineckej komunistickej organizácie?
Nemenej zvláštne je aj znenie v § 3, pod nadpisom Nacistické zločiny a komunistické zločiny. Pod č.1 sa hovorí: "Nacistickými a komunistickými zločinmi podľa tohto zákona sú činy, ktoré spáchali funkcionári štátu v rozhodnom období a ktoré spočívali v používaní násilia, represií alebo iných foriem porušovania ľudských práv voči jednotlivcom alebo skupinám občanov alebo v súvislosti s ich uplatňovaním, ktoré boli trestnými činmi v čase ich spáchania alebo činmi nezlučiteľnými so základnými zásadami právneho poriadku demokratického štátu."
Pod č. 2 sa hovorí: "Funkcionárom štátu je pre potreby tohto zákona verejný činiteľ a tiež osoba, ktorá bola chránená na úrovni verejného činiteľa, predovšetkým osoba, ktorá plnila riadiacu funkciu v štátnych alebo straníckych orgánoch alebo organizáciach."
A znovu si možno položiť otázku, prečo sa tu nehovorí o zločinoch radových komunistov, pohraničiarov, bacharov, vyšetrovateľov ŠtB, či kadejakých udavačov nepatriacich do kategórie verejných činiteľov?

Bezúhonní zločinci a vrahovia z POHG?

Vrcholom cynizmu je § 11 - Bezúhonnosť. Citujem: "Za bezúhonného sa na účely tohto zákona považuje ten, kto nebol členom Komunistickej strany Československa, Komunistickej strany Slovenska, politických strán a organizácií združených v Národnom fronte, ani kto nebol príslušníkom ani zamestnancom bezpečnostných orgánov štátu
(§ 2 písm. g) a h), príslušníkom Ľudových milícií ani osobou evidovanou ako spolupracovník bezpečnostnej zložky (§ 2 písm. i). Tým nie sú dotknuté ďaľšie ustanovenia podľa osobitného predpisu.
Zaujímavý názor o tomto paragrafe vyslovil v denníku Pravda z 3. 3. 2003 redaktor Martin Krno v komentári: "Zábudlivá pamäť národa." Mimo iného sa tu konštatuje: V zákone však nezmenili to, že za bezúhonných nemožno považovať povojnových členov Demokratickej strany, z ktorých mnohí trpeli v 50. rokoch vo väzení... V zákone sa hovorí o dobe neslobody v rokoch 1939 až 1989, teda nielen o komunizme, ale aj o zločinoch nacizmu a jeho domácich prisluhovačov. Zato podmienka bezúhonnoasti sa nevzťahuje na bývalých členov HSĽS, Hlinkovej mládeže či Pohotovostných oddielov HG. Tak ako je to s kostolným poriadkom?
Paradoxné na tom ale je, že napr. Langoš bol nielen jedným zo zakladajúcich členov Demokratickej strany po novembri 1989, ale istý čas bol aj jej predsedom. Má tiež nezanedbateľnú zásluhu na tom, že on a jemu podobná polointelektuálna "elita" totálne zhanobila ideály svojej predchodkyne z rokov 1944 až 1948, kedy Demokratická strana na Slovensku bola nielen pilierom demokracie, ale mala aj vysoké percentuálne zastúpenie v najvyšších, či vysokých štátnych funkciách. Mala vysokú podporu aj medzi radovými občanmi. Aj preto po komunistickom puči vo februári 1948 komunisticko-fašistickí zločinci mnohých jej predstaviteľov pozatvárali do väzenia, mnohí prešli ukrutným mučením, viacerí boli zavraždení či popravení a dlhodobo prenasledovaní. Oprávnene sa ponúka otázka, či po novembri 1989 nebolo zámerom niektorých polointelektuálov dostať Demokratickú stranu na okraj politického spektra, čo sa aj podarilo.
No a kto sa bližšie zaoberá diablo-satanským a farizejským politickým subjektom KDH, minulosťou niektorých jeho politikov či predstaviteľov, ako aj minulosťou ich rodičov či rodinných príslušníkov, tak sa nemôže čudovať, prečo majú taký pozitívny vzťah k fašistickému Slovenskému štátu a k jeho vtedajším zložkám.

Prečo sa Langoš bojí bezpečnostnej previerky NBÚ?

Hoci Ústav pamäti národa mal začať fungovať už od 1. mája, odkedy prijíma aj žiadosti občanov, doteraz však nefunguje. Dôvod je vcelku prozaický. Slovenská informačná služba, ktorá doposiaľ materiály ŠtB spravuje, ich chce odovzdať iba osobe s príslušným stupňom bezpečnostnej previerky, ktorá však Jánovi Langošovi stále chýba. Tajnej službe dokonca odmietol poskytnúť dotazník, ktorý je pre previerku navyhnutný. Podľa denníka Národná obroda z 17. júla 2003 tvrdí, že žiaden zákon SIS neoprávňuje stanovovať si akékoľvek podmienky. Podľa neho materiály neobsahujú žiadne utajované skutočnosti. Lenže riaditeľ kancelárie Národného bezpečnostného úradu (NBÚ) Juraj Puchý tvrdí niečo iné - že podľa platnej legislatívy ide o utajované dokumenty, takže prevziať ich môže len osoba s príslušným stupňom bezpečnostnej previerky.
Otázka na previerku NBÚ Langoša zreme rozladila. "Myslíte si, že bývalý minister vnútra ČSFR, ktorý rozpustil Štátnu bezpečnosť, by neprešiel previerkami?" reagoval podráždene Langoš. Rozhodnutie SIS je podľa neho politické a mal by za ním stáť bývalý riaditeľ tajnej služby Vladimír Mitro.

Bol Langoš ako minister vnútra ČSFR dostatočne preverený?

Moja odpoveď je, že nebol. A dôkazy, ktoré tu budem predkladať, by mali byť dostačujúce. Prísne tajným pokynom z 2. apríla 1990 nariadil vtedajší minister vnútra ČSFR Richard Sacher vyňať z evidencie Štatisticko-evidenčného odboru (SEO) a Vnútornej a organizačnej správy FMV (VOS) evidenčné karty a ďalšie materiály prezidenta republiky, členov federálnej vlády, vlády Českej republiky, vlády Slovenskej republiky, poslancov Federálneho zhromždenia, poslancov ČNR a SNR a predákov politických strán.Tieto evidenčné karty, archívne materiály a registračné protokoly nechal uložiť do zvláštného fondu SEO, VOS FMV. Taktiež dal príkaz, aby mu boli okamžite signalizované prípady, pokiaľ by sa niekdo snažil tieto osoby lustrovať. Šetrenie Generálnej prokuratúry ČR ale potvrdilo, že pred uzamknutím zhromaždených materiálov do fondu "Z" prešli poslanci a ústavní činitelia - a to so súhlasom ministra Sachera tajnou lustráciou. A to bez zvolenia a vedomia parlamentu a vlád. Tieto lustrácie vykonávali prednovembroví príslušníci ŠtB. V roku 1994 sa mi z dvoch na sebe nezávislých zdrojov podarilo získať informácie, že toto sa robilo aj s vedomím Václava Havla.
Závažné svedectvo o tom vydal Jan Šubert, novinár a publicista, neskôr niekoľkoročný hovorca MV ČR za ministrovania Jana Rumla v Lidových novinách z 1. 4. 1992. Budem citovať niektoré zaujímavé fakty a pasáže: "Pokyn k utajenému prevereniu dal 15. 3. 1990 riaditeľ Vnútornej a organizačnej správy FMV - tzv. VOS - mjr. Novotný, ktorý bol priamo podriadený ministrovi Sacherovi. Vlastné lustrácie sa uskutočnili v Štatisticko-evidenčnom odbore (SEO), ktorý uchovával okolo 700 000 kariet. Vyhľadávanie a prezeranie kariet a zväzkov trvalo viac ako 14 dní - pracovalo sa v troch zmenách - a previedol ich riaditeľ SEO mjr. Rambousek so štrnástimi bývalými pracovníkmi ŠtB...
Pri výsluchu hlavných aktérov bolo zistené, že mjr. Novotný - dňa 5. 1. 1990 menovaný ministrom Sacherom do funkcie riaditeľa VOS - bol v minulosti činný na rôznych postoch ŠtB a v rokoch 1975 - 1979 pracoval proti nezávislým iniciatívam. Jeho kolega, mjr. Rambousek - dosadený 1. 2. 1990 Sacherom do funkcie riaditeľa SEO - sa od roku 1979 zaoberal v sekretariáte FMV ochranou štátneho tajomstva.
Hoci prípad tajných lustrácií bol na jar 1990 predmetom rady schôdzí a jednaní na najvyššej štátnej úrovni, o výsledku vyšetrovania Generálnou prokuratúrou ČR nebola - a to dodnes - verejnosti poskytnutá žiadna informácia. Len v týchto dňoch získala redakcia LN dokument, ktorý záver šetrenia obsahuje. Ide o zprávu vtedajšieho generálneho prokurátora ČR Pavla Rychetského zo dňa 17. 4. 1990, ktorá je adresovaná predsedovi FZ Alexandrovi Dubčekovi. Z jej obsahu vyberáme:
Pokiaľ ide o lustrácie poslancov FZ ČSSR, národných rád a niekoľkých ďalších politických činiteľov, najmä členov federálnej a národných vlád z evidencie SEO v polovici marca 1990, bolo šetrením zistené, že k ním prišlo. Pokyn k ich prevedeniu dal riaditeľ VOS mjr. Novotný, ktorý vo výpovedi uviedol, že tak urobil so súhlasom ministra Sachera...
Operatívne a vyšetrovacie spisy týkajúce sa členov FZ a vlád, ktoré boli vyňaté podľa vylustrovaných kariet, sú na základe príkazu mjr. Novotného vo zvláštnej časti archívu FMV. Kľúče od tejto časti sú v trezore mjr. Rambouska a prístup k ním má len mjr. Rambousek. Na základe zhodnotenia výsledkov týchto lustrácií potom zrejme minister Sacher urobil opatrenia k blokácii údajov z politického prostredia - uzatvára svoju informáciu bývalý generálny prokurátor P. Rychetský."

Vyzerá to tak, že aj toto je jeden z dôvodov, prečo sa Langoš obáva bezpečnostných previerok. Nečudoval by som sa, keby tam napríklad bola zmapovaná aj tá jeho tzv. disidentská činnosť - a potom by sme aj možno pochopili jeho kladný vzťah k terajšiemu riaditeľovi SIS Ladislavovi Pittnerovi, synovi fašistického a gardistického zločinca a ich nehynúcu spoluprácu. Možno by sme taktiež pochopili, prečo sa vedomými dezinformáciami snažil zdiskreditovať statočného sudcu Samuela, hoci vedel, že všetko čo o ňom hovorí, je vedomé klamstvo.

Vladimír Pavlík