Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Slovenskí politici a katolícka cirkev v sieti fašistických zločinov

Tak nám obvinili pána Bílka, že ako prevádzkovateľ www.aaawebpages.cz propaguje fašistickú a komunistickú ideológiu, ako mu napísal pán Juraj Trenkler. Bola to jeho reakcia na moje články o Ladislavovi Pittnerovi a Jánovi Langošovi. Ďalší čitateľ sa vyjadril, že Ján Langoš je jeden z najslušnejších ľudí, akých poznal, taký bol aj za komunizmu a taký ostal aj po roku 1989. Nuž, keď jeden z najslušnejších ľudí, Ján Langoš, vedome a krivo obviní statočného sudcu JUDr. Samuela, že odsúdil, či súdil kresťanských aktivistov, hoci vedel, že to nie je pravda, že tento sudca za komunizmu riskoval svoj život, tak pancier “slušnosti”, ktorým je Langoš obrnený, ten nepovolí ani pod kilami semtexu.

Politické a cirkevné požehnanie pre fašistických vrahov

V sobotu 16. marca 1996 usporiadali Konfederácia politických väzňov Slovenska, Spoločnosť Andreja Hlinku a Slovenská organizácia na ochranu práv ľudských a národných slávnostnú akadémiu k 57. výročiu vzniku I. Slovenskej republiky v bratislavskom Istropolise. Podľa svedectva denníka Pravda z 18. marca 1996 na str. 2, pod nadpisom “Slováci odpúšťajú, ale nezabúdajú,” citujem: Súhlasný potlesk zaznel pri slovách: “Nepotrebujeme sa vyrovnávať so žiadnym pocitom kolektívnej viny. Taká je pravda! K 14. marcu 1939 sa má každý uvedomelý Slovák hrdo hlásiť.” Prítomní súhlasili i s konštatovaním Františka Vnuka, že je paradoxné a smutné, ak sa 14. marec 1939 dnes obchádza akosi placho, zato 29. august 1944 oslavujeme ako štátny sviatok.

“Bez 14. marca 1939 by nebolo ani 1. januára 1993. Kto sa hanbí, alebo zrieka dedičstva marca 1939, ten nemôže viesť ani našu druhú Slovenskú republiku,” dodal František Vnuk. Posledný rečník Štefan Bajaník z Matice slovenskej, okrem iného povedal: “Zišli sme sa tu všetci v úmysle slovenskej štátnosti byť nápomocní. Možno až na niektorých publicistov a novinárov, ktorí tu sedia.” Zaznel smiech s potleskom. Pokiaľ predseda KPVS Július Porubský prehlási, citujem: “Cieľom akadémie bolo objasňovanie historických faktov v živote národa,” (denník Slovenská republika 18. 03. 1996) na strane 2 pod nadpisom Pokojné hľadanie pravdy, tak bolo jeho povinnosťou v rámci objektivity zdokumentovať aspoň tie najstrašnejšie zločiny, ktoré sa vo vtedajšom fašistickom Slovenskom štáte vedome páchali voči tým obyvateľom, ktorých tento zločinecký systém považoval za nepriateľov a rasovo menejcenných.

1) 05. 09. 1939 vstúpilo Slovensko do vojny s Poľskom po boku Nemecka,
2) 25. 04. 1940 bol vydaný zákon o “židovských” podnikoch na Slovensku, ktorý legalizoval arizáciu
židovského majetku,
3) 24. 11. 1940 slovenská vláda pristúpila k fašistickému paktu troch mocností,
4) 23. 06. 1941 slovenská vláda sa pripojila k útoku Nemecka proti Sovietskemu zväzu,
5) 09. 09. 1941 slovenská vláda vydala “židovský kódex” obsahujúci represívne a diskriminačné opatrenia,
6) 12. 12. 1941 slovenská vláda vyhlásila vojnu Veľkej Británii a USA,
7) 25. 03. 1942 bol prvý transport židov poslaný zo Slovenska do nacistických vyhladzovacích táborov,
8) 07. 09. 1944 Jozef Tiso vydal príkaz k organizovaniu Pohotovostných oddielov Hlinkových gárd proti účastníkom SNP. Títo zločineckí hrdlorezi sa neštítili za živa upaľovať ani deti,
9) 20. 09. 1944 skupina “mladých ľudákov” poslala Jozefovi Tisovi návrhy na záchranu režimu a žiadala “vyriešiť do všetkých dôsledkov” židovskú a českú otázku. Iniciátorom bol František Ďurčanský,
10) 05. 11. 1944 hromadné popravy slovenských vlastencov, prevádzané nemeckými a slovenskými fašistami, kde obeťami boli aj deti, vrátane nemluvniat,
11) 05. 02. 1945 slovenská vláda odovzdala nacistom politických väzňov, ktorí boli odvezení do koncentračných táborov,

napriek tomu vtedajšia koalícia HZDS, SNS a ZRS nezabránila verejne legalizovať propagáciu fašizmu, hoci niekoľko týždňov pred tým Vladimír Mečiar prehlásil, že Slovenský štát v rokoch 1939 - 1945 bol fašistický. Ako by ani toto všetko nestačilo, v sobotu 29. 06. 1996 na STV1 v relácii “Naši vzácni,” bol rozhovor s historikom Františkom Vnukom, trvajúci 30 minút. Tento falšovateľ a dezinformátor slovenskej histórie je ako dvojča s ďalším, jemu podobným exilovým historikom a spisovateľom Milanom S. Ďuricom, ktorý je aj autorom známeho pamfletu pod názvom Dejiny Slovenska a Slovákov. Prvé vydanie tejto knihy vyšlo v roku 1995 za peniaze z programu PHARE a vtedajšia ministerka školstva Eva Slavkovská ju presadila ako učebnú pomôcku pri výučbe dejepisu. V roku 1997 ju vláda stiahla po dôrazných varovaniach Európskej únie, ktorá nemienila tolerovať, že z jej fondov sa závažne falšuje slovenská história. Nepomohli ani oslavné ódy na tento pamflet zo strany Bratislavsko - trnavského arcibiskupského úradu, citujem: “Ojedinelá v dejinách slovenského národa. Prvá z vydaných dejín dvíha národné povedomie, také chabé najmä u mladej generácie.” Keďže na čele tohto úradu stojí evidovaný agent ŠtB arcibiskup Ján Sokol, ev. č. 13007, 40221, 300708, krycie meno Svätopluk, nemožno sa tomu ani čudovať. No omnoho zavrhnutiahodnejšie bolo, že tento pamflet obhajovali aj iní vysokí katolícki hodnostári. Nenadarmo sa nehovorí, že medzi najväčšie úspech Satana patrí, keď má na sebe rúcho vysokého cirkevného hodnostára, či odev kresťanského politika. Ako by ani toto nestačilo, 14. 05. 2003 bolo v priestoroch Univerzity Komenského v aule Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty predstavené tretie doplnené vydanie tejto spornej Ďuricovej knihy pod názvom Dejiny Slovenska a Slovákov. Obsadenie bolo skutočne výnimočné. Autor Milan S. Ďurica, historik František Vnuk a medzi nimi sedel arcibiskup Ján Sokol, ktorému, ako aj kardinálovi Jánovi Ch. Korcovi Ďurica poďakoval aj za to, že ho po predchádzajúcom vydaní v práci povzbudili. Taktiež poďakoval za ochotu ministerstvu školstva za vlády Vladimíra Mečiara.

Vrahovia a zločinci prezentovaní za slovenských mučeníkov

Pred niekoľkými rokmi som získal mimoriadne závažné dokumenty, ktoré obsahovali aj dve farebné fotografie s negatívom, ktoré tu predkladám.



Na prvej fotografii je katolícky kostol v Sydney (Austrália). Pri ňom je hala, v ktorej pohrobkovia Slovenského štátu a im podobné indivíduá zriadili pamätnú tabuľu slovenských mučeníkov, s typickým, Za Boha a národ. Pri čítaní niektorých mien musíme cítiť nielen nemý úžas, ale aj hnus a opovrhnutie. Napríklad pri mene Otomar Kubala. Bývalý veliteľ Pohotovostných oddielov Hlinkových gárd, zločinec a masový vrah toho najodpornejšieho kalibru. Historik Stanislav Mičev v Smere dnes -22. 05. 1998 ho hodnotí takto: “Po vypuknutí SNP sa Hlinkove gardy stali jednou z hlavných zložiek bezpečnostného aparátu, podriadených spolu s Domobranou MNO. Odstaviac A. Macha, HV HG nekompromisne prevzal doterajší čerstvý náčelník štábu Otomar Kubala. Tvrdý a bezohľadný zástanca ľudácko - nacistickej spolupráce, presadzovateľ krvavého potlačenia Povstania sa postupne zmocnil dôležitých mocenských pozícií. Stal sa súčasne šéfom štátnej bezpečnosti, od roku 1945 bezpečnostného odboru MNO. Jeho rozkazom z 21. 09. 1944 boli vytvorené z aktivizovaných jednotiek zlopovestné Pohotovostné oddiely Hlinkových gárd. V rokoch 1944 - 1945 dosiahli maximálne počty 38 POHG, 6 poľných rôt a 3 poľné prápory - úhrnom v HG asi 5900 mužov. Mužstvo pozostávalo zo zradikalizovaných a deklasovaných živlov, príslušníkov pohotovostných a špeciálnych jednotiek Hlinkovej mládeže, Slovenskej pracovnej služby, povstaleckých zbehov a zajatcov. Vynikli brutalitou a terorom v bojových, spravodajských a bezpečnostných akciách proti SNP po boku nemeckých okupačných síl.” Výsledkom ich teroru a zločinov bolo 211 masových hrobov, 90 vypálených obcí a osád, vyše 5300 zavraždených, tisíce odvlečených do koncentračných a zajateckých táborov. Prezident Tiso tieto výčiny priečiace sa ľudskej morálke považoval za potrebné na zabezpečenie poriadku a pokoja na Slovensku. Títo hrdlorezi nešetrili ani malé deti, vrátane nemluvniat. Stávalo sa, že potúžení alkoholom a požehnaní ich kňazom Hederom, pred zhodením do horiacej vápenky vytrhávali matkám z náručia aj niekoľkomesačné nemluvňatá, ktoré buď vyhodili do vzduchu a strieľali, alebo chytili za nožičku a hodili o stenu vápenky. Šialené matky pri pohľade na túto hrôzu sa samé vrhali do horiacej vápenky - a niektorým v krátkej chvíli obeleli, či ošediveli vlasy. Jeden Boh, jedna rasa, jeden národ. Také je a bolo heslo týchto pohrobkov. Napríklad pri vyhladzovaní rómskeho etnika nemali súcit ani s deťmi. Uvediem niekoľko takýchto obetí zastrelených, či upálených v období od februára do decembra 1944. Bartoš Ľudovít - 6 rokov, Bartoš Tibor - 2 roky, Bartošová Lýdia - 2 roky, Bartošová Oľga - 3 roky, Bartošová Valéria - 4 roky, všetci z obce Ilija. Boli zastrelení v Kremničke koncom novembra 1944. Taktiež v tomto období boli v Kremničke zastrelení aj Daňová Margita z Tisovca - 10 rokov, Dono Jozef z Tisovca - nemluvňa, Dono Ondrej z Tisovca - 8 rokov. Dňa 23. 11 1944 boli v Slatine upálené tieto rómske deti z obce Slatina: Fizik Imrich - 12 rokov, Fizik Karol - 10 rokov, Fizik Oto - nemluvňa, Fizik Ladislav - 11 rokov, Fizik Vojtech - 8 rokov, Fiziková Anna - 9 rokov, Fiziková Berta - 6 rokov, Fiziková Irena - 4 roky, Fiziková Lenka - nemluvňa. V Slatine 23. 12. 1944 bolo z tejto obce upálených ďalších 23 rómskych občanov, z toho bolo 6 detí vo veku dvoch, štyroch, ôsmich, deviatich, desiatich a štrnástich rokov. Na zozname, ktorý vlastním je dohromady 347 rómskych obetí, z toho skoro polovicu tvoria deti.

Zároveň si kladiem otázku, čo je to za cynizmus, keď na tlačovej besede 15. 03. 1996 podpredsedníčka SNS Anna Malíková o nevyhnutnosti existencie prvej Slovenskej republiky povedala, že SNS jej existenciu charakterizuje ako obdobie pokojného budovania slovenskej štátnosti v nepriaznivých časoch svetovej vojny.

Ako to ale v skutočnosti fašistické Nemecko myslelo so svojim slovenským spojencom, opublikoval historik Ivan Kamenec v denníku SME 30. 05. 2003, citujem: Tragickým paradoxom je, že Nemecko - ako to dokumentujú dobové pramene nacistickej proveniencie - nielenže nerátalo po “víťaznej vojne” s jestvovaním slovenského štátu, ale ani s existenciou slovenského národa.
Mimochodom, dva zahraničné spravodajské zdroje mi potvrdili, že o tejto tabuli so slovenskými mučeníkmi v austrálskom Sydney museli slovenské tajné služby vedieť a informovať slovenských politikov. Pýtam sa, to nevadí demokratickému svetu, že ponovembrové Slovensko riadia politickí zločinci, od októbra 1995 aj štátni teroristi, ako aj fašizujúci politici? Kde nás to vlastne chcú doviesť spoločne s niektorými fašizoidnými hodnostármi z katolíckej cirkvi? Znovu k jednému vodcovi, jednému národu a jedinej ideológii?

Vladimír PAVLÍK